Každý človek si nesie svoj batôžtek zlých skúseností, ktoré ho ťažia. Niekto väčší, niekto menší. U niekoho je taký veľký, že mu bráni kráčať životom, rásť, aktualizovať svoj potenciál a nachádzať individuálny zmysel.

Počiatky takmer všetkých problémov, ktoré si balíme do našich batôžkov, pramenia zväčša v detstve, vo vzťahu s rodičmi, kedy si vytvárame schémy a presvedčenia, cez ktoré sa pozeráme na tento svet, na to, čo sa nám deje, akú za to nesieme zodpovednosť a čo s tým môžeme robiť.

Mnohým z nás niečo chýba. Trvá veľmi dlho, kým si uvedomíme, ŽE nám niečo chýba a ešte dlhšie, kým zistíme, ČO nám chýba. Zvyčajne ide o „jednoduché“ veci, ako je prijatie, ocenenie alebo počúvanie. Prečo to teda trvá tak dlho, kým zistíme, čo to je? Je to preto, lebo ak sme niečo nikdy nemali, nevedeli sme, že to potrebujeme a že nám to chýba.

Z tohto dôvodu sa pri poradenských alebo terapeutických stretnutiach často stretávame pri otázke „Ako by ste popísali váš vzťah s rodičmi?“ alebo „Aké bolo vaše detstvo?“ s automatickou odpoveďou typu „Moji rodičia boli úžasní.“, „Mala som šťastné detstvo.“ a podobne. Pri ďalšom rozhovore sa mnohokrát dozvieme, že rodičia boli málokedy doma, nemali čas na spoločné aktivity a rozhovory alebo v horšom prípade dieťa bili, neadekvátne trestali a odopierali mu lásku a bezpečie. Čo sa stalo? Prečo také skreslené spomienky? Jedným z vysvetlení môže byť lacné odpustenie ³. Býva formulované približne takto: „Moji rodičia mali ďaleko od dobrých rodičov. Urobili veľa chýb. Ale robili, čo vedeli a mohli a ja som im odpustil/odpustila.“ Ak začíname psychologické stretnutie takto, pravdepodobne je opak pravdou. Človek rodičom neodpustil, ale presviedča sa, že to tak je. Z následných rozhovorov vyplynie, že na pozadí stále bežia flashbacky k neuzatvoreným, bolestivým situáciám, pocity dezilúzie, sklamania, neurotická a depresívna symptomatika. V súčasnej dobe, kedy je pre mnohých z nás jednoduchšie uveriť, že náš život určujú pohyby hviezd vzdialených miliardy kilometrov ako najbližšie vzťahy s rodičmi, máme problém s prijatím sociálnosti človeka. Pravdou je, že sme vznikli zo vzťahov, pre vzťahy žijeme a umierame. Prosociálnosť je základom hodnôt všetkých kultúr ¹.

Pre dieťa je vzťah s rodičmi otázkou prežitia. Je od nich závislé. Nutrične, sociálne aj psychicky. Nemôže si dovoliť nemilovať svojich rodičov. Ani dieťa, o ktoré sa rodičia nestarajú, sú závislí alebo psychicky chorí, nebude proti svojim rodičom. Vždy sa za nich postaví. Vytvorí si náhradný, prijateľný svet, v ktorom jeho rodičia plnia svoje roly a povinnosti. Všetka zlosť, ktorú voči nim cíti, musí ustúpiť, byť popretá, ignorovaná ². Dieťa si nemôže dovoliť povedať: „Nenávidím svojich rodičov.“ Ani vtedy, keď je už dospelé. Musí chrániť prvotný vzťah s rodičmi.

Problémom je, že pôvodná popretá zlosť voči rodičom sa prenesie na všetkých a všetko. Človek bude obviňovať iných a celý svet za to, že nenapĺňajú jeho očakávania a nebude pociťovať žiadnu zodpovednosť za svoje prežívanie a rozhodnutia. Pocity hnevu a nepriateľstva sa spoja s prežívaním úzkosti, ktorá človeku zabráni skúmať svoje okolie a nové možnosti, využívať naplno svoje možnosti. Človek sa uzavrie vo svojich spomienkach a detskom svete plnom falošnej istoty. Všetko, čo sa mu stane, ho bude bytostne zasahovať. Je jedno, či ide o drobné chyby, ktoré robíme všetci, alebo existenciálne zlyhania.

Lacné odpustenie je teda rýchle, instantné riešenie, aby sme si sami pred sebou udržali svoju tvár. Ak ale počúvame sami seba, svoje potreby a želania, musíme sa, častokrát bolestivo, konfrontovať s našim sociálnymi maskami, negatívnymi vlastnosťami a spomienkami, našou nedokonalosťou a omylnosťou. „Drahé“ odpustenie je jedinou možnosťou. Ako všetko, čo stojí za to, vyžaduje veľa práce, energie, času, nákladov. Ako hovorí spoločenské klišé: „Nie som taký/taká bohatý/bohatá, aby som si mohol/mohla dovoliť lacné veci.“ Skutočné odpustenie je skutkom pre nás. Je vlastne sebecké. Je to priamy pohľad zlu do očí a odvaha povedať: „Viem, čo si mi spravil. Nie je to prijateľné a spôsobilo mi to veľa bolesti. Nezabudnem. Nebudem to opakovať. Je mi jedno, či si schopný pochopiť ma a či sa mi ospravedlníš. Odpúšťam ti tvoje viny.“ Racionalizácia a pochopenie problému sú prvým krokom skutočného odpustenia. Dôležitejšia je emocionálna zmena. To, že k nej došlo, zistíte ľahko. Pocítite pokoj.