Choroba zasahuje telo aj dušu. Telesná choroba súvisí s najhlbšími psychickými základmi v podobe jadrových presvedčení a psychická choroba súvisí s najhlbšími telesnými základmi, ktoré ležia vnútri bunky. Tak ako sa nedá oddeliť telo a duša, nedá sa oddeliť telesný a duševný pôvod ochorenia, hoci podiel týchto zložiek môže byť rôzny a silne naklonený na jednu stranu. Preto hovoríme o psychosomatických a somatopsychických ochoreniach.

Často nám v uzdravení z týchto ochorení bráni to, že nevieme odpustiť iným alebo sebe. Aby k odpusteniu mohlo dôjsť, je dobré pochopiť, prečo naša duša a/alebo telo hovorí nie, hovorí, že niečo nechceme, napr. pokračovať v naučenom správaní, v nefunkčnom vzťahu, v neuspokojivej práci. V tomto procese nám môžu pomôcť odporúčania, ktoré formuloval kanadský psychiater maďarského pôvodu s veľmi zaujímavou osobnou históriou a príbehom, Gábor Maté ¹. Píše o siedmych zásadách uzdravenia (angl. The Seven A's of Healing) a rozvoji emočnej kompetencie, ktorú chápe ako schopnosť uľahčujúcu zdravý vzťah k prostrediu, zodpovednosť a vyhýbanie sa vnímaniu seba ako obete.

1. Prijatie (Acceptance)

Prijatie znamená ochotu poznávať a vyrovnať sa s tým, ako sa veci majú. Predstavuje „áno“ pre vnímanie toho, že teraz sme chorí, pre príčinu ochorenia, možnosti liečby a prácu s prognózou bez čiernej perspektívy smerom do budúcnosti.

V protiklade k nemu stojí popieranie, rezignácia a skryté presvedčenie o tom, že nie sme dosť dobrí na to, aby sme sa sami k sebe správali ako k hodnotným bytostiam napriek našej chorobe. Problémom môže byť aj toxická pozitivita, ktorá je založená na tom, že sme si všímame len pozitívne veci a chorobu vylúčime z nášho uvedomenia. Pre prijatie je dôležité, aby sme chorobu nevnímali výlučne ako trest alebo ako dar, ale ako zmes protichodných kvalít, ktoré nám na jednej strane sťažujú život a na druhej pred nás stavajú nové výzvy.

Maté píše o „súcitnom vzťahu k sebe“ a o „súcitnej zvedavosti“. Uplatnenie tohto „súcitu“ znamená, že sa vydáme na cestu poznávania seba a svojej choroby aj s tým rizikom, že nie vždy sa nám musí páčiť to, čo objavíme. Ak nájdeme niečo, na čo nie sme hrdí, čo sa nám nepodarilo, čo nevieme, pri čom by sme potrebovali pomoc, nie je to dôvod, aby sme sa neprijímali alebo odsudzovali.

2. Uvedomenie (Awareness)

Obdobie dospelosti so sebou prináša mnoho paradoxov. Jedným z nich je to, že čím lepšie rozumieme slovám a ich významom, tým menej rozumieme emóciám a tomu, čo nám komunikuje naše „vnútro“. Ak sa chceme dostať späť k plnému uvedomeniu, musíme rozvíjať svoju schopnosť vnímať emočnú realitu a čeliť pravdám o svojom živote.

Na jednej strane stojí naša schopnosť interpretovať správanie iných. Môžeme sa napríklad pýtať „Je ten úsmev ozajstný?“, „Prečo má ten človek prekrížené ruky?“. Na druhej strane by sme sa mali pýtať, čo beží v nás samých „Čo teraz cítim?“ „Ako sa cítim, keď so mnou hovorí týmto tónom?“. Možno ste si spomenuli aj na otázku patriacu k poradenským technikám: „V ktorej časti tela najintenzívnejšie pociťujete túto emóciu?“ Súčasťou uvedomenie si seba nie sú len naše emócie a city. Môže ísť aj rôzne príznaky diskomfortu, napr. napätie, ostražitosť, únava, podráždenosť, bolesti hlavy alebo chrbta.

Všetko sú to neverbálne správy, ktoré nám niečo komunikujú a je ideálne, ak sú v súlade s tým, čo hovoríme a ako sa správame. Prejavom uvedomenia je napojenie sa na iných ľudí (chápeme, ako na nich situácia pôsobí a cítime s nimi) a na seba (v zmysle otvorenosti k vlastnému prežívaniu a jeho pochopeniu).

3. Zvládnutie hnevu (Anger)

Prežívanie hnevu a jeho vyjadrenie je výsledkom rodičovskej výchovy. Mnohokrát rodičia vedú svoje deti k tomu, aby potláčali svoj hnev. Hovoria, že nie je v poriadku, aby ho otvorene vyjadrili. Ich skrytým motívom môže byť udržanie nadradeného statusu, ku ktorému ich často núti sociálny tlak (napr. v podobe pohŕdavých pohľadov iných ľudí, keď sa ich dieťa hnevá a oni si s ním nevedia rady) alebo snaha udržať si vlastnú hodnotu rodiča . Dôsledkom dlhodobo potláčaného hnevu je s určitosťou ochorenie.

Samozrejme, ani výbuchy hnevu nie sú primeranou formou jeho vyjadrenia. Pohlcujú celého človeka, nie sú adresné a sú rovnako rizikové ako jeho nevyjadrenie. Obe formy predstavujú strach zo skutočného prežívania hnevu, a teda uvedomenia si, prečo sa hneváme a na koho sa hneváme.

Vo vzťahu k blízkym osobám je prežívanie hnevu ešte komplikovanejšie, pretože ak je hnev namierený na milovanú osobu, vzniká intenzívna úzkosť a pocity viny.

Zdravé prejavenie hnevu sa vyznačuje tým, že nás neovládne iracionalita, vytráca sa pri ňom úzkosť, klesá napätie – intenzita prežívaných emócií sa znižuje, tón hlasu klesá, všímame si, ako sa uvoľňujú svaly okolo úst. Treba myslieť na to, že hnev má aj informačnú hodnotu. Najčastejšie je reakciou na stratu alebo hrozbu straty v blízkom vzťahu alebo narušenie osobných hraníc.

Výsledkom učenia sa zvládať hnev je schopnosť postaviť sa za seba samého a nenarúšať hranice iného človeka.

4.Osobná nezávislosť (Autonomy)

Apropo hranice. Maté tvrdí, že skutočnou podstatou ochorení je otázka hraníc, najmä pri tých chorobách, ktoré vznikli ako dôsledok nemožnosti vytvoriť si svoje vlastné Ja. Najväčším problémom paradoxne nie je narúšanie hraníc, ale to, ak hranice vôbec nevzniknú. Dieťaťu nemal kto pomôcť vytvoriť si ich, rodičia zlyhali.

Každopádne, každá vedomá ľudská bytosť má snahu vytvoriť si relatívne nezávislú psychiku schopnú sebaregulácie. Ak ale vzťah rodič-dieťa ostáva symbioticky nediferencovaný, dochádza k upevneniu „previazania“ (togetherness) ² ako typického vzorca správania. Rodič a dieťa sa nevedia od seba odpútať, nemajú vybudovanú vlastnú autonómiu a to sa prejavuje aj v ďalších vzťahoch dieťaťa/človeka. Chýbajúca autonómia a previazanie sa potom prejavuje ako pasívne správanie (nevšímavosť alebo odpor voči autoritám) alebo hyperaktívne správanie (nutkavá potreba starať sa o druhých). Človek nevyjadruje partnerský záujem, nevie akceptovať nezávislosť iných, ich potreby, názory a presvedčenia.

Hranice a nezávislosť sú základom zdravia, pretože sú energetickým prežívaním svojho Ja a vnútorným definovaním seba. Chránia to, čo je pre nás hodnotné. A tým najhodnotnejším je centrum kontroly (v bode 7 ako kreatívne Ja), ktoré je podľa Petersonovej ³ v nás.

5. Citové väzby (Attachment)

Citové väzby, pripútanie, priateľstvo, zdieľanie. Nikto zrejme nepochybuje o tom, že vzťahy s ostatnými ľuďmi sú pre nás prospešné. Pre zdravie a uzdravenie sú úplne nevyhnutné. Citová väzba je jedna z univerzálnych ľudských potrieb a hodnôt.

Niekedy ale vývin neprebieha optimálnym spôsobom a my si osvojíme presvedčenie, že ľuďom nemožno dôverovať, staviame okolo seba múry a nikoho k sebe nepustíme, aby sme sa ochránili pred zranením.

Je nevyhnutné pripustiť si, že si so sebou nesieme batoh skúseností z detstva a mnohé z nich sú zraňujúce. Spúšťajú naše automatické reakcie, najmä v nových a problémových situáciách, a naozaj trvá veľmi dlho, kým sa ich zbavíme, aj keď s nimi vedome pracujeme.

Je dobré poznať, že v minulosti bola naša potreba blízkeho vzťahu neuspokojená (ak to tak bolo). A že to môžeme zmeniť. Blízkosť, intimita, láska v sebe obsahuje prvok zraniteľnosti. Už nie sme zraniteľné deti, nie sme bezmocní, nemusíme sa báť. A ak reagujeme neprimerane, môžeme s tým pracovať.

6. Sebapotvrdenie (Assertion)

Pri sebapotvrdení ide o ozajstnosť v rogersovskom zmysle ⁴ namiešanú so slobodou a zodpovednosťou. Je to schopnosť oznámiť svetu, že sme a že sme tým, čím sme. Je to oslobodenie sa od toho, že musíme prijať len roly, ktoré od nás spoločnosť a kultúra očakáva, že musíme bažiť po úspechu, že musíme byť zaneprázdnení, že vôbec musíme stále niečo robiť.

To, kým sme, je myslené ako sebahodnota, ktorá nie je určovaná minulosťou, je nezávislá od toho, ako nás vnímajú iní ľudia, nie je založená zdôvodňovaní svojej existencie. Je to kontakt so sebou, s našim najvlastnejším Ja, s tým, čím všetkým môžeme byť.

7. Pozitívne hodnoty (Affirmation)

Pozitívne hodnoty nám pomáhajú definovať, čo je pre nás vzácne. V každej kultúre, spoločnosti, náboženstve je to niečo iné. Napr. láska, pravda, krása, poznanie, voľný čas. Ak budeme hľadať univerzálne hodnoty, je možné, že nám ostanú len dve.

Prvou z nich je kreatívne Ja. Umožňuje nám vyjadriť náš potenciál (aktualizovať sa), rásť, učiť sa, prejaviť niečo konkrétne, čo nás napĺňa a je pre nás zmysluplné, napr. skladať hudbu, pliesť košíky, maľovať ako Jackson Pollock, byť ekologickou aktivistkou. Každý človek má túžbu byť aktívny a vyjadriť seba. Len ju musí počúvať.

Druhou je spojenie so všetkým, čo existuje. V modernom slovníku by sme použili termín inkluzívne nastavenie. Uvedomenie si, že sme z rovnakej hmoty ako všetko a všetci okolo nás a máme vedomie, ktoré nám umožňuje hľadanie. Hľadanie pravdy, významu, zmyslu. Niekedy je hľadanie ťažké, pretože hľadáme tam, kde ešte iní nehľadali.

Týchto sedem zásad (z angl. The Seven A's - sedem slov začínajúcich na „A“) je základom budovania emočnej kompetencie a (bio-psycho-socio-spirituálneho) zdravia. Zrejme nezvládneme rozvíjať všetky „A“ naraz. Môžeme začať ktorýmkoľvek, postupne pridávať ďalšie a rásť ako flexibilná osobnosť.