Vznik viny a hanby v detstve

Vina a hanba vznikajú v detstve. Deti sa však nerodia s automatickou skúsenosťou ich pociťovania, a to aj preto, lebo po narodení:

• Nedokážu rozpoznať svoje self (vedomie seba) od ostatných
• Nemajú vyvinutý štandard, na základe ktorého hodnotia vlastné správanie či správanie iných (ten sa vytvára až postupne rokmi)
• Nedokážu jasne rozlíšiť seba od situácie¹

Tieto podmienky sú potrebné na to, aby deti začali pocitovať vinu a hanbu. Ukazuje sa preto, že práve rodičovské správanie a celkové rodinné prostredie hrajú kľúčovú rolu vo vzniku a rozvoji viny a hanby.

Podľa Morrisona² sa hanba zrejme vyvíja skôr ako vina, a to kvôli situáciám, kedy dieťa nebolo úspešné pri získavaní lásky či pozornosti od rodiča (väčšinou matky) v ranom detstve. Príkladom môže byť batoľa, ktoré sa usiluje o určitú reakciu matky, matka však zlyháva v adekvátnej reakcii, čím sa následne môže batoľa cítiť zle či bezcenne. Opakované odmietnutia tohto typu majú tendenciu zhlukovať sa do neistého, nekonzistentného obrazu svojho self, ktoré sa môže ďalej ľahko stať citlivým na skúsenosti spájajúce sa s hanbou.

Čo sa týka pocitov viny, tie sa rozvíjajú pravdepodobne neskôr ako hanba. Vina je adaptívnejšia morálna emócia, ktorá nás motivuje napraviť naše správanie. Niektoré deti, ktoré prekročia určité pravidlo, sa dokážu ľahko vcítiť do prežívania druhého, a tak pocítia adaptívnu vinu, ktorá ich motivuje k náprave. Naopak, iné deti, ktoré sa nejak previnili, preukazujú len málo empatie voči druhým. Môžu mať nedostatočnú kapacitu pociťovania skutočnej viny, a môžu inklinovať k deštruktívnym pocitom hanby, ktorá napokon motivuje k odmietaniu, obviňovaniu ostatných či hnevu.

Výskumníčky Tangney a Dearing¹ tvrdia, že najneskôr do stredného detského veku (8-10 rokov), majú ľudia definovaný „morálny emočný štýl“ – teda tendenciu k tomu, ako sa správajú a konajú počas svojho života.

Rola rodičov a rodinného prostredia pri vývine viny a hanby

Ako sme už spomínali, vina aj hanba sa počas života vyvíjajú. Je však zaujímavé, že niektorí ľudia zažívajú viac pocitov viny či hanby, respektíve majú vyššiu tendenciu k pociťovaniu týchto emócií. Ako je to možné? Priekopníčky v oblasti morálnych emócií¹ upozorňujú na rodinu, ako na prvé miesto, na ktoré je potrebné zamerať pozornosť.

Z hľadiska socializácie môže byť rodina dôležitou najmenej v troch smeroch:

1. Tým prvým je emočný štýl rodičov, ktorý môže priamo ovplyvniť emočný štýl detí. V každodenných interakciách sú rodičia modelmi toho, ako sa budú ich deti správať. Ak dieťa vidí ako jeho matka reaguje zahanbujúco na nejakú negatívnu skúsenosť, vidí ako jej sklesne telo, počuje ako si povie „Ach, som ja ale hlúpa“ a vidí takéto správanie opakovane, učí sa na takéto situácie reagovať podobným štýlom nielen v behaviorálnej, ale i emočnej a kognitívnej stránke. To znamená, že bude mať nielen väčšiu tendenciu takto o sebe rozprávať, ale aj tak o sebe uvažovať a cítiť sa tak.¹

Na druhej strane, ak má dieťa skúsenosť s rodičom, ktorý k svojim chybám pristupuje láskavejšie, s väčším pochopením a súcitom, je pravdepodobnejšie, že tento štýl odpozoruje a aj ono tak bude pristupovať k sebe.

2. Po druhé, emočné štýly rodinných príslušníkov môžu byť utvárané celkovým rodinným prostredím. Bradshaw³ hovorí o tzv. “rodinnom systéme na báze hanby” (shame-based family system). Je to systém, v ktorom sa vyskytujú nevhodné vzorce komunikácie s extrémnymi rodinnými konfliktami. Obvyklými charakteristikami vyskytujúcimi sa medzi partnermi sú-slabá komunikácia a tým aj narušená vzájomná intimita, neustále hádky a “boje”, manipulácia, súperenie o kontrolu toho druhého, obviňovanie či typická zhoda partnerov na tom, že sa nikdy v ničom nezhodnú. Tieto charakteristiky sa však nemusia vyskytovať len medzi partnermi, ale aj medzi viacerými členmi či generáciami v rodine.

Ak teda dieťa vidí takéto správanie rodičov či iných členov (ktoré sú preňho prirodzene modelom), dieťa sa bude správať podobne. Dieťa, ktoré vyrastá v prostredí “na báze hanby” sa nemusí naučiť ako rozpoznať a vyjadriť svoje emócie, ako mať nastavené vlastné fyzické či emocionálne hranice, ako komunikovať, ako zvládať záťažové situácie, ako byť seba-disciplinovaný či ako mať rád seba a ostatných.

3. A po tretie, autorky¹ upriamujú na určité rodičovské praktiky a presvedčenia, ktoré môžu mať azda najväčší vplyv na vývin emočného prežívania a morálneho utvárania dieťaťa.

Takýmito rodičovskými praktikami môžu byť napr. ponižovanie dieťaťa na verejnosti, vyjadrenie znechutenia rodiča nad správaním dieťaťa, tvrdé výchovné praktiky či schvaľovanie niektorých činností dieťaťa len s vopred stanovenými podmienkami. Podľa zistení výskumov takéto rodičovské praktiky napomáhajú k maladaptívnym formám tendencie k prežívaniu hanby či viny, ktoré majú zas súvis s hnevom, nízkou sebaúctou a inými negatívnymi psychickými ťažkosťami.

Preto treba mať na pamäti, že rodinné prostredie a správanie rodičov zohrávajú kľúčovú rolu vo formovaní nielen detských emócií, ale aj neskoršieho prežívania či správania v dospelosti.