Odborná, ako aj laická verejnosť častokrát diskutuje o tom, či je capnutie na zadok vhodnou výchovnou metódou. Môžeme sa stretnúť s ľuďmi, ktorí vnímajú capnutie po zadku ako absolútne neprijateľné, s tými, ktorí nemajú vyhranený postoj, tými, ktorí hovoria, že občasné na zadok nezaškodí či tými, ktorí tento spôsob pravidelne používajú ako výchovnú metódu.

Čo však hovoria výsledky výskumov? Je skutočne capnutie po zadku neškodné? Aké dôsledky môže mať “nevinné” bitie po zadku pre deti?

Do dnešného dňa bolo realizovaných niekoľko stoviek výskumov skúmajúcich vzťahy medzi bitím po zadku alebo inými telesnými trestami s emocionálnymi, kognitívnymi, behaviorálnymi či fyzickými dôsledkami u detí.

Elizabeth Gershoffová z Univerzity v Texase (Austin) a Andrew Grogan-Kaylor z Univerzity v Michigane publikovali v roku 2016 ¹ metaanalýzu skúmajúcu výskumy realizované v priebehu 50 rokov, skúmajúce dokopy 160 927 detí.

Jedná sa o doteraz najkompletnejšiu analýzu výsledkov spojených s bitím detí po zadku. Výsledky štúdie sú špecifickejšie ako výsledky dovtedajších štúdií, ktoré zahŕňali aj ostatné typy fyzických trestov, nielen capnutia po zadku. Analýza sa tak zamerala špecificky na to, čo väčšina ľudí považuje za “capnutie detí po zadku” (teda nie na akty, ktoré by mohli byť potenciálne vnímané ako násilné správanie). Autori teda skúmali situácie, kedy rodičia otvorenou rukou capnú dieťa po zadku, prípadne po ruke, s cieľom zmeniť správanie dieťaťa.

A aké výsledky štúdia priniesla?

Ukázalo sa, že capnutia od rodičov súviseli s 13 zo 17 negatívnych dôsledkov u detí, ktoré autori výskumov skúmali. V detstve sa spájalo bitie po zadku napr. so zvýšenou agresiou dieťaťa, rôznymi problémami s duševným zdravím, s antisociálnym správaním, narušenými kognitívnymi schopnosťami, nízkou sebaúctou a negatívnymi vzťahmi s rodičmi.

Autori sa tiež zamerali na testovanie niektorých dlhodobých efektov u dospelých, ktorí často zažívali bitie po zadku ako deti. Ukázalo sa, že čím častejšie boli títo dospelí v detstve bití po zadku, tým viac prejavovali v dospelosti antisociálne správanie a tým viac problémov v oblasti mentálneho zdravia vykazovali. S väčšou pravdepodobnosťou tiež schvaľovali fyzické tresty pre svoje vlastné deti, čo poukazuje práve na problematický prenos postojov k fyzickým trestom prostredníctvom generácií.

Mnohí rodičia, ktorí svoje deti občas zbijú po zadku tak robia preto, aby ich deti poslúchali. V skutočnosti, výsledky metaanalýzy ukázali, že capnutia po zadku od rodičov nesúviseli s vyššou poslušnosťou dieťaťa, napriek tomu, že práve to bolo cieľom rodičov.

Výskumníci sa v svojej metaanalýze zamerali na široké spektrum štúdií, pričom zistili, že bitie po zadku súviselo s negatívnymi dôsledkami u detí, a to konzistentne pri všetkých typoch štúdií, zahŕňajúc longitudinálne a experimentálne štúdie (napriek tomu, že väčšina štúdií, ktoré autori hodnotili, boli korelačného charakteru).

Navyše sa ukázalo, že dôsledky capnutí po zadku neboli významne odlišné od dôsledkov iných foriem fyzických trestov pre deti, definovaných ako napr. udieranie päsťou alebo predmetom, bitie, kopanie alebo hryzenie.

Výsledky metaanalýzy teda súhrnne ukazujú, že bitie detí po zadku tak vedie k opačnému efektu ako si rodičia prajú, aby viedlo.

UNICEF ² vo svojej správe z roku 2021 uvádza, že vo väčšine krajín sú 2 z 3 detí vystavené fyzickým trestom zo strany svojich rodičov alebo opatrovateľov.

Rodičia alebo opatrovatelia nemusia nevyhnutne používať fyzické tresty s cieľom ublížiť dieťaťu a často tak ani nerobia, používanie týchto metód môže vyplývať z ich hnevu a frustrácie, nevedomosti o ich škodlivosti (čo môže práve súvisieť s tým, že tí, ktorí ich používajú, boli častokrát podobne trestaní doma) či neznalosti iných efektívnych výchovných metód.

Ako uvádza UNICEF, násilná disciplína v mladom veku môže byť obzvlášť škodlivá vzhľadom na zvýšený potenciál fyzických zranení, ako aj neschopnosť detí pochopiť motiváciu činu alebo použiť efektívne stratégie zvládania na zmiernenie svojho utrpenia. Malé dieťa teda nerozumie tomu, prečo mu dáme na zadok a takéto správanie ho bolí.

Veď si len zoberme seba ako dospelých. Keby nás niekto udrel za “nevhodné správanie”, boli by sme motivovaní ho zmeniť? Chceli by sme sa voči tejto osobe správať lepšie? Ako by sme sa po udretí cítili? Malé dieťa navyše nemá zvládacie stratégie ako si v tejto situácii pomôcť, aby sa cítilo dobre a bezpečne.

Je to paradox - zatiaľ čo učenie detí sebaovládaniu je dôležitou časťou výchovy, mnohí rodičia majú problém ovládnuť sami seba a pri výchove používajú fyzické tresty s cieľom potrestania nežiaduceho správania a naopak povzbudenia pozitívneho správania.

Bitie detí po zadku je širokorozšírenou praktikou. Metaanalýza štúdií nepreukázala žiadnu asociáciu medzi bitím po zadku a zlepšeným správaním dieťaťa alebo akýmikoľvek pozitívami pre jeho psychické zdravie či vzťahy medzi rodičom a dieťaťom. Štúdia ani nepreukázala, že by bolo bitie po zadku pre dieťa negatívne iba vtedy, keď je spojené s inými formami fyzických trestov, ale rovnako negatívne bolo, keď bolo používané samostatne. Bitie po zadku bolo spojené s negatívnymi dôsledkami naprieč rôznymi krajinami, vekovými skupinami detí, ako aj rôznymi dizajnami štúdií (korelačné, experimentálne či longitudinálne).

Autori štúdie vyjadrujú nádej, že ich výsledky budú viesť k edukácii rodičov o potenciálnych negatívach bitia po zadku a podnietia ich, aby vyskúšali pozitívne a nenásilné formy disciplíny.

Výsledky štúdie však nemajú viesť k záveru, že dieťa nemá mať hranice a môže si robiť “čo chce” (najmä pokiaľ ide o ubližovanie druhým, sebe, či ničenie vecí). Hranice sú vo výchove nesmierne dôležité. Je však rovnako dôležité odlíšiť násilné a nenásilné metódy, ktorými ako rodičia vedieme detí k ich dodržiavaniu. Deťom môžeme nastavovať hranice pevne a zároveň láskavo, avšak nenásilne.