K vzťahovým traumám dochádza vtedy, keď nás zrania ľudia, na ktorých sa spoliehame, od ktorých čakáme, že nás podporia alebo ochránia. Týmito ľuďmi často bývajú rodičia, deti, blízki priatelia, a v dospelosti životní partneri/životné partnerky. Vzťahové traumy môžu byť veľké udalosti, ako napríklad skorý odchod mamy od dieťaťa do práce, ale aj rôzne „drobnosti“, ako napríklad chýbajúce objatie po vypätej situácii. Ich moc spočíva v tom, že sa dotýkajú našich boľavých miest a zraňujú naše city. Vrhajú nás do strachu a bezmocnosti, vedú nás k pochybnostiam, či sú veci, udalosti a ľudia predvídateľní a či máme kontrolu nad svojim životom. Pri vzťahových traumách cítime zradu, opustenie a sme ostražití/ostražité voči čomukoľvek, čo vnímame ako nebezpečenstvo. Dobrou správou je, že vzťahové traumy možno liečiť a možno sa učiť, ako byť vo vzťahu emočne angažovaným človekom.

Sue Johnsonová, autorka prístupu zameraného na emócie (Emotionally Focused Therapy), nám ukazuje ako na to. Šesť krokov, ktoré popisuje, sú zjednodušeným popisom celého procesu liečby vzťahových zranení. Sú pozorovateľné v každej párovej intervencii, hoci niekedy sa páry môžu vracať k predchádzajúcim krokom riešenia.

1. Zranený partner/zranená partnerka hovorí o svojej bolesti čo najjednoduchšie a najotvorenejšie.

Ostať vecný/vecná a sústrediť sa na popis zranenia a zdržať sa obviňovania partnera/partnerky pri popisovaní vlastných citov je náročné. Človek je plný emócií a veľmi ťažko ich usmerňuje, najmä ak je nahnevaný na svojho partnera/partnerku.

Zjednodušený príklad: „Pamätáš si, ako som prišla na začiatku mája z práce veľmi nahnevaná, pretože ma nikto nepočúval? Chcela som od teba objatie a pochopenie. A ty si odišiel. Len si konštatoval, že s tým sa stretnem všade.“

2. Zraňujúci partner/zraňujúca partnerka zostáva emočne prítomný/prítomná, uznáva bolesť zraneného partnera/zranenej partnerky a svoju účasť.

Zranený partner/zranená partnerka musí vidieť, že bolesť bola uznaná. Inak sa bude stále objavovať v protestoch a nárokoch. V nich sa ľahko zabúda na to, že robiť chyby v láske je nevyhnutné. Neexistuje dokonalá spriaznená duša, žiadny bezchybný partner/bezchybná partnerka. Zraňujúci partner/zraňujúca partnerka nemôže zmeniť to, čo sa odohralo v minulosti, ale môže zmeniť to, ako to ovplyvní budúcnosť. Zranenému partnerovi/zranenej partnerke to umožní obnoviť vieru v spoľahlivosť a dostupnosť partnera/partnerky.

Príklad: „Nerozumel som ti, ale už ti začínam rozumieť. Prišla si domov hladná, unavená, frustrovaná a chcela si, aby som bol s tebou. Pre mňa bolo jednoduchšie ostať racionálny a odísť k svojmu počítaču. Možno preto, lebo aj mňa tieto situácie zraňujú.“

3. Partneri prepisujú svoj scenár fungovania. Zlomový bod.

Aj keď zranený partner/zranená partnerka žije v presvedčení, že sa už nikdy nenechá zraniť, čo súčasne znamená, že sa zraňujúcemu partnerovi/zraňujúcej partnerke emočne nepriblíži a ani sa na neho/ňu nebude spoliehať, súčasťou odpustenia je zrútenie tejto obrany a obnovenie viery v partnera/partnerku.

Príklad: „V ten deň som premýšľala, ako veľmi si mi vzdialený. Mala som dojem, že je medzi nami veľká priepasť.“ Reakcia: „Nechcem, aby si sa takto cítila. Viem, že som ti chcel byť blízko, ale nezvládol som to.“

4. Zraňujúci partner/zraňujúca partnerka preberá zodpovednosť za zranenie milovaného človeka, vyjadruje ľútosť a pocity viny.

Ospravedlnenie musí byť osobné, vyjadrujúce porozumenie bolesti a emočne angažované. Ozajstným ospravedlnením hovoríme, že cítime bolesť partnera/partnerky a staráme sa oňho/o ňu, že jeho/jej bolesť a hnev sú legitímne, že preberáme zodpovednosť za to, čo sme urobili a ako ho/ju to zranilo.

Príklad: „Bolo to pre teba ťažké. A nebol som tu pre teba. Je pre mňa ťažké priznať, že som zlyhal ako partner. Stalo sa. Mala by plné právo hnevať sa na mňa. Aj keby som to vtedy pochopil, nevedel by som, ako sa ti priblížiť. Ale chcem sa o to pokúsiť teraz. Ak mi to dovolíš.“

5. Zranený partner/zranená partnerka identifikuje, čo potrebuje práve teraz, aby uzavrel/uzavrela svoju traumu.

Zranený partner/zranená partnerka požiada o naplnenie svojich potrieb a teda o to, aby zraňujúci partner/zraňujúca partnerka reagoval/reagovala inak ako v minulosti. Vytvára sa nové emočné spojenie, ktoré pôsobí ako liek na predchádzajúce chýbanie a oddelenie od partnera/partnerky.

Príklad: „Potrebovala som tvoj dotyk a tvoje povzbudenie. A potrebujem to aj teraz.“ Reakcia: „Chcem, aby si cítila, že sa na mňa môžeš spoľahnúť. Som tu pre teba. Neviem presne, čo mám hovoriť a čo mám robiť, ale keď mi povieš, čo potrebuješ, naučím sa to. Nechcem sa cítiť sám a nechcem, aby si sa ty cítila sama.“

6. Pár tvorí nový príbeh o tom, ako zranenie vzniklo, ako bola narušená ich dôvera, ako čelili traume a ako sa uzdravili.

Pár čerpá poučenie ako riešiť zranenia a ako predchádzať iným zraneniam. Zranenie je v ideálnom prípade odpustené, ale nie je zabudnuté. Stáva sa ukážkou obnovenia a obnovovania vzťahu.

Príklad: „Je neuveriteľné, že som ti nevedel poskytnúť podporu, keď si ju potrebovala. Oceňujem, že si našla silu toto mi povedať. Mám dobrý pocit z toho, že sme sa nezasekli v bolesti, ale hľadáme cestu k sebe. Je to oslobodzujúce.“

Prístup Sue Johnsonovej je podnetný v mnohých bodoch. Predovšetkým v tom, že chce nájsť ozajstné základy konfliktov a nedorozumení, ktoré oslabujú vzťahy, predovšetkým tie najbližšie. Súhlasím s tým, že každý človek má vzťahovú väzbu, ktorá sa prejavuje vo všetkých vzťahoch. Niekto bezpečnú, niekto úzkostnú, niekto vyhýbavú, niekto dezorientovanú a niekto získanú bezpečnú. Jej charakter závisí od toho, aký odkaz nám odovzdali naši rodičia/vzťahové osoby, keď sme boli veľmi malé deti. Či boli pre nás dostupní? Či reagovali na naše potreby? Či boli pre nás útechou a bezpečným prístavom? A či sme sa mohli bez poznania slov naučiť, že ľuďom možno dôverovať?

Bez ohľadu na charakter našej vzťahovej väzby si každý z nás nesie so sebou batoh bolestí a zranení, ktoré sa aktivujú v nových situáciách alebo situáciách ohrozeniach a máme len malú kontrolu nad svojimi reakciami v nich, pretože počas nášho života sme si overili, že náš vzorec reagovať odvodený zo vzťahu rodičia-ja funguje a je jediný správny. Mnohým z nás sa z rôznych dôvodov nepodarí hovoriť s rodičmi o týchto citlivých témach a celý život bojujeme s úzkostnými alebo vyhýbavými reakciami v napätých situáciách. Bez toho, aby sme premýšľali o tom, že nás v detstve niečo ťažilo alebo traumatizovalo, vymeníme vzťah s rodičmi za vzťah s partnerom/partnerkou a fungujeme tak, ako sme si navykli. A niektoré situácie, ktoré sú v podstate neškodné, v nás môžu vyvolať spomienky na situácie, v ktorých sme si zažili zranenie a ktoré v nás stále vyvolávajú negatívne emócie. Čo je horšie, niekedy sa nevyznáme sami/samé v sebe, nevieme pomenovať, čo by sme potrebovali a nevieme, ako o to požiadať.

Na druhej strane, sme dospelí ľudia a nesieme zodpovednosť za naše prežívanie a rozhodnutia. Takže sa môže stať, že nás partner/partnerka zraní, ale predpokladám, že v milujúcom vzťahu to nie je zámer. Možno je to chyba, možno nedorozumenie, možno neporozumenie, ale nie je to zámer. Ako dospelý človek, v našom príklade partnerka, by som mala niesť zodpovednosť za to, že pomenujem, čo ma zranilo, čo som prežívala, čo potrebujem, aby som sa cítila lepšie a v bezpečí. A ako druhý milujúci dospelý človek, v našom príklade partner, by som mal by zodpovedný za to, že som schopný poskytnúť útechu, byť blízko a na chvíľu odložiť svoje potreby a plány. Obaja by sme mali byť schopní čítať naše prežívanie a priamo komunikovať tak, aby náš partner/naša partnerka cítil/cítila, že nám na ňom/nej záleží, venujeme mu/jej čas a napĺňame spoločný cieľ, ktorým jej bezpečie.

Ak by sme celý proces navrhnutý Sue Johnsonovou chceli zjednodušiť tak, aby sa dal uplatniť v akomkoľvek vzťahu, potom by sme pracovali s týmito krokmi:

Zranenie

1. krok: vyjadrenie nespokojnosti so súčasnou situáciou
2. krok: vyjadrenie nespokojnosti so súčasnou situáciou
3. krok: vyjadrenie nespokojnosti so súčasnou situáciou
4. krok: vyjadrenie nespokojnosti so súčasnou situáciou

A odporúčania pre nás, ak chceme napĺňajúci vzťah plný bezpečia s minimom zranení? Načúvajme partnerovi/partnerke, držme ho/ju za ruku, vyjadrime svoje očakávania a potreby, ak nevieme, ako reagovať, pýtajme sa, prijmime vlastné emócie, strachy, obavy, priznajme si chyby, prevezmime zodpovednosť, užívajme si blízkosť.

Láska je paradoxná. Umožňuje nám splynúť s iným človekom a súčasne sa rozvíjať ako nezávislá osoba. Bez omylov a chýb to nejde. Ani v rodičovstve, ani v partnerstve. A pravda je aj to, že do našich súčasných vzťahov zasahujú naše predchádzajúce, možno negatívne, skúsenosti. Jedinou cestou ako z nich von a ako odpustiť sebe a iným, je ozajstnosť vo vzťahu k sebe a partnerovi/partnerke.