Je Ja jedno alebo je tvorené viacerými spolupracujúcimi časťami? Mení sa prežitím traumy celé naše Ja? Alebo v ňom existujú traumou dotknuté časti, ktoré sú „uzamknuté“ pred ostatnými? Učebnice psychológie sú napísané tak, aby sme vnímali Ja (alebo Ego, Self, proprium apod.) ako jednotné. Najvyšším cieľom nášho vývinu má byť integrácia, tzn. vnútorná jednota, harmonické a dynamické fungovanie všetkých zložiek. V zásade nie je proti čomu namietať. Predpoklad, že každý človek potrebuje jedného „pána“, ktorý bude mať rozhodujúce slovo, je logický. Od vzniku psychológie sa ale konfrontujeme s tým, že by to mohlo byť aj inak. Freud hovoril o Id, Egu a Superegu a Berne prepracoval jeho systém na ego-stavy Dieťa, Dospelý, Rodič. Jung hovoril o rôznych archetypoch (anima, animus, tieň, persona), o nutnosti zmieriť sa s nimi a prijať ich ako súčasť svojej osobnosti. James hovoril, že vedomie je rozdelené na koexistujúce časti a v jeho textoch sa stretneme s vymedzením Ja a Mne. Neurovedecký výskum reprezentovaný výskumami Gazzanigu ¹ (to je ten pán, ktorý pracoval s pacientami s rozdeleným mozgom; pekné zhrnutie jeho práce nájdete v článku od Wolmana ²) poukazuje na možnosť, že sa myseľ skladá z viacerých poloautomaticky fungujúcich modulov so špeciálnou úlohou. Z toho vyplýva, že môže existovať viacero Ja a nemusia navzájom komunikovať. Podobné závery formuloval Minsky ³ a konštatuje, že predpoklad existencie spoločenstva myslí (rozumej viacerých Ja) má zmysel. Veľmi zaujímavý, pre potreby práce s traumatickou skúsenosťou a odpustením podnetný model, vytvoril v 90. rokoch 20. storočia Schwartz ⁴. Nazval ho Systém vnútorných rodín (Internal Family Systems, IFS). Nadväzuje na predpoklady Minskyho a dáva nádej pre prácu s odštiepenými časťami osobnosti človeka, ktorý si zažil traumu. Aj v tomto modeli, podobne ako v Berneho práci, hrajú dôležitú rolu ego-stavy, tzn. špecifické formy osobnosti, ktoré sú aktivované spúšťačmi, s ktorými sme sa už stretli v podobných situáciách v minulosti. Prvý, kto použil termín ego-stav, bol Federn ⁵. Neskôr Watkinsová a Watkins ⁶ popísali ego-stav ako spôsob organizácie nášho správania a prežívania, ktoré má spoločné znaky a tie sú jasne odlíšiteľné od iných stavov ega. Ako problematickú označili situáciu, keď sa hranice medzi ego-stavmi stávajú rigidné a nepriepustné a dochádza k disociácii ego-stavu. Ten sa stáva dominantnou časťou osobnosti. A to sa deje pri každej traumatizácii. Základný predpoklad IFS by sme mohli definovať takto. Myseľ každého človeka je ako rodina, členovia ktorej sú rôzne vyspelí, múdri, prispôsobiví. Tieto časti vytvárajú sieť a vzájomne sa ovplyvňujú. Za normálnych okolností o sebe vedia a komunikujú. Pri traume sa Ja rozpadne na časti, ktoré sa polarizujú a začnú bojovať proti sebe. Nenávisť k sebe existuje spoločne s veľkodušnosťou, starostlivosť s nenávisťou, pasivita s agresivitou. Tieto ambivalencie sú podstatou traumy. Každá oddelená časť je jedinečný duševný systém s vlastnou minulosťou, schopnosťami, potrebami. Pri traumatizujúcom zážitku sa jednotlivé časti naočkujú emóciami a presvedčeniami, ktoré ich vytrhnú z prirodzene hodnotného stavu. ⁷

Príklad:

Klient spomína: „Pamätám si, ako som sa ako dieťa bavil tým, že som staval veže z kociek. Ešte viac ma bavilo, keď tie veže padali. Vydržal som sa takto hrať veľmi dlho. Viem si vybaviť ten pocit satisfakcie, keď som použil všetky kocky a držali na sebe. A bol som to ja, kto spôsobil, že spadli.“ To je prirodzene hodnotný stav. Pokračuje: „Moju mamu to veľmi nebavilo. Hluk padajúcich kociek ju iritoval a keď prišla unavená z práce, nemala trpezlivosť s mojou hravosťou. Pamätám si, ako raz prišla, kričala a dostal som po zadku kvôli padajúcim kockám.“ Práve tu sa zmenil prirodzene hodnotný stav na neprirodzený a zranenie. Človeka ovládol smútok a pracuje s tým, že keď sa má dobre, pre svoju mamu je neprijateľný. To vedie k oddeleniu tejto časti od osobnosti (presvedčenie: nie je v poriadku, ak som hravý), jej popieraniu a riziku, že sa tento zážitok vynorí a bude ho trápiť.

V IFS rozoznávame tri časti ⁴, resp. ego-stavy. Môže ich byť viac ako tri, ale zoskupujú sa do troch skupín.

Vyhnanci (Exilers):

Predstavujú naše zranené časti. Každý človek si so sebou nesie neuzatvorené situácie a spomienky na ne, ktoré mu spôsobujú nepríjemné pocity. Sme radi, ak sa s nimi nemusíme konfrontovať, ale z času na čas sa objavia. Aby sa tak nedialo často, vyhnanci sú vyhnaní manažérmi. V niektorých prípadoch sa vyhnanci spájajú so zážitkom traumy. Na jej základoch sa môžu stať extrémni a mať prevahu nad manažérmi. Stanú sa dominantnou štruktúrou Ja. Napr. naše zábavné a hravé dieťa (jedna časť osobnosti) sa zážitkom zneužívania zmení na popierajúcu bytosť, ktorá sa snaží nekonfrontovať s bolesťou, zranením, hrôzou a zradou. Časti, ktoré sú poslané do vyhnanstva si nemusia uvedomovať ostatné časti osobnosti. Keď premôžu manažérov a hasičov, ostane len odmietané, slabé, nemilované a opustené dieťa. Je preň typické presvedčenie, že je svet nebezpečný, nespravodlivý, zraňujúci, manipulujúci a iný neexistuje. Ak efektívne pracujeme s emóciami a nevytláčame časti, ktoré trauma zranila alebo sú súčasťou našich bolestivých spomienok, stretávame sa s našimi najtvorivejšími časťami: sú to citlivé, hravé, živé časti, ktoré milujú intímnosť.

Manažéri (Managers):

Manažéri sú ochranou iných častí osobnosti. Snažia sa udržať organizáciu a bezpečie. Riadia náš každodenný život. Udržiavajú naše psychické zdravie, pozitívny sebaobraz a imunitu voči našim chybám. V extrémnej forme môžu presadzovať perfekcionizmus a môžu ublížiť v snahe o bezpečie. Ak chránia pred zraneným vyhnancom, preberajú časť jeho toxickej energie. Toxicita spočíva v pretavení presvedčenia na základe zranenia (napr. svet je nebezpečné miesto) do konkrétneho správania (napr. vyhýbanie sa ľuďom, zameranie sa na výkon, útočenie na kompetenciu iných). Napr. zneužívané dieťa preberie názory toho, kto ubližuje (veď tebe sa to páčilo). Ide o neprijateľné stanovisko, preto manažér robí všetko pre to, aby sa s nikým nezblížil. Ako ich môžeme spoznať? Sú kritickí, agresívni, perfekcionistickí, rezervovaní apod.

Hasiči (Firefighters):

Hasiči sú ďalšou formou ochrany, ktorá sa aktivuje pri objavení akútneho ohrozenia. Napr. žena, ktorá bola v detstve zneužívaná, hľadá vzťah. Stretne muža, ktorý ju prijíma bez podmienok, je k nej pozorný a cení si ju ako človeka. Táto situácia je v rozpore s presvedčením, že všetci muži sú nebezpeční a treba sa im vyhýbať, a preto vedie k „haseniu“ požiaru, ktorý vznikol ako dôsledok pociťovania sympatie a možnosti vzniku láskyplného vzťahu. Hasiči „premýšľajú“, ako z toho von. Hasiči hasia emocionálny oheň za každú cenu, pričom často zakladajú iný požiar alebo zbúrajú celý dom. Robia to viacerými spôsobmi, vrátane nezdravého alebo nefunkčného správania. Konajú rýchlo a bez rozmyslu, len aby Ja nebolo konfrontované s intenzívnou emóciou. Ako sa prejavujú? Nadávajú, zúria, chorobne veľa cvičia, stále nakupujú, hrajú videohry alebo pijú alkohol, prejedajú sa apod. Takto otupujú hrôzu a hanbu vyhnanca.

Skúsme si zhrnúť myšlienky, na ktorých stojí IFS ^{8 4}.

1. Ľudská myseľ je rozdelená na neznámy počet častí.
2. Každý človek má svoje Ja a Ja by malo byť hlavným aktérom (agentom) pri koordinácii vnútornej rodiny. Vnútorný systém traumatizovaných ľudí je typický tým, že mu chýba efektívne vedenie. Stojí na základe presvedčení o traumách z detstva, ktoré nie sú funkčné. Inak povedané ovládne ho vyhnanec.
3. Časti, ktoré sa zapájajú do neextrémneho správania, sú pre človeka prospešné. Nič také ako „zlá časť“ neexistuje. Cieľom terapie je pomôcť častiam objaviť ich neextrémne úlohy. Prvým cieľom k uzdraveniu je uistenie vnútorného systému (Ja), že všetky časti sú vítané a rozumieme cieľu chrániť Ja.
4. Osobný rast a rozvoj vedie k rozvoju vnútornej rodiny. Interakcie medzi časťami sa stávajú zložitejšími, čo umožňuje aplikovať teóriu systémov na vnútorný systém. Reorganizácia vnútorného systému môže viesť k rýchlym zmenám v úlohách jednotlivých častí.
5. Úpravy vykonané v internom systéme budú mať za následok zmeny vo vonkajšom systéme a naopak. Preto je potrebné primerane posúdiť vnútorné aj vonkajšie systémy.

Ak by sme chceli pochopiť, aký je rámec psychologickej pomoci pri použití IFS, môže nám v tom pomôcť koncept 6F, koncept 8C a poznanie techník, ktoré používame pri IFS ^{9 10}. Koncept 6F nám pomáha Find (nájsť), Focus (zamerať sa) a Flesh out (doplniť) ochraňujúce časti človeka a pomôcť im spojiť sa s Ja, ale ostať funkčné. Poznať svoje Feelings (pocity), beFriend (spriateliť sa) s časťou, ktorá má obavy a preskúmať Fears (strachy), ktoré jej bránia skúsiť niečo nové a rásť. Koncept 8C určuje, ktoré kvality sú nevyhnutné pre spoluprácu jednotlivých odštiepených častí a návrat do bežného fungovania. Patrí medzi ne: Curiosity (zvedavosť), Calm (pokoj), Confidence (dôvera), Compassion (súcit), Creativity (tvorivosť), Clarity (zrozumiteľnosť), Courage (odvaha), Connectedness (vzťahy).

Systém vnútorných rodín

Medzi techniky IFS patrí:

• Vedenie denníka.
• Použitie diagramov na znázornenie vzťahov medzi časťami.
• Technika miestnosti. V tomto cvičení jedna časť sleduje, ako Ja interaguje s inou časťou (s ktorou je pozorujúca časť polarizovaná). Táto technika sa používa na spojenie polarizovaných častí.
• Cvičenie výstupu na horu alebo cesty. V bezpečnom prostredí si ľudia v terapii predstavujú, ako kráčajú po lákavej ceste. Ak sa človek môže vidieť z vonka, terapeut povzbudí osobu, aby sa presťahovala do tela a prezrela si scenériu zvnútra, pričom požiada človeka, aby venoval pozornú pozornosť myšlienkam, pocitom a pocitom, ktoré vznikajú. Predpokladá sa, že toto cvičenie pomáha človeku v terapii preskúmať a lepšie pochopiť vnútorný svet.
• Spoznávam toho, kto tam je. Človek je povzbudzovaný, aby dýchal, relaxoval, sústredil sa na vnútorný svet a ešte lepšie spoznal prítomné časti.
• Cítim svoje srdce. Človek je povzbudzovaný, aby dýchal, relaxoval a cítil srdce. Cíti sa emocionálne otvorený, alebo je uzavretý? Človek môže požiadať ochrancov, aby na chvíľu ustúpili, aby bolo vyhnancom lepšie porozumieť.

Pri hojení traumatických zranení je potrebné prijať všetky oddelené a nekomunikujúce časti. Prijať to, že človeku umožnili prežiť nápor negatívnych skúseností a ochránili ho. Aktuálne už ale nie je potrebné, aby boli ostražité a sústredili sa len na nebezpečenstvo. Znovuobjavenie možností ich spolupráce je kľúčom k zjednoteniu Ja, aj keď môže pozostávať z viacerých častí, ktoré sú aktivované v rôznych situáciách.