Sme v tom úplne sami.

Zármutok môže byť veľmi izolujúca skúsenosť. Môžeme veľmi chcieť byť s ostatnými, a zároveň mať pocit, že k nim nepatríme. Môžeme vnímať, že čokoľvek, čo ostatní rozprávajú, je pre nás nezaujímavé. Je preto úplne v poriadku, keď sme sami alebo s druhými podľa toho, ako to práve potrebujeme.

Zároveň, je dôležité pamätať si, že hoci každý môžeme smútiť iným spôsobom, všetkých nás spája jedno – láska k človeku, ktorého sme stratili.

Už sa nikdy nebudeme cítiť lepšie.

Keď prežívame hlboký zármutok, je normálne si myslieť, že to tak bude navždy, že už sa nikdy nebudeme z ničoho tešiť a na nič radovať. V skutočnosti však, uzdravenie je možné, vyžaduje si svoj čas a energiu, aktívnu prácu na strane smútiaceho.

Na človeka, ktoré sme stratili, nikdy nezabudneme, vždy ho budeme nosiť vo svojom srdci. Časom však naše spomienky už nebudú také bolestivé. Aj keď sa to môže zdať teraz nemožné, budeme sa vedieť tešiť maličkostiam a radostiam života.

Sa snáď z toho celého zbláznime.

Hlboký zármutok ovplyvňuje celú našu osobnosť, vrátane kognitívnej úrovne. Môžeme viac zabúdať, byť roztržitý či nesústredený. Buďme k sebe láskaví, tento stav je dočasný a prejde.

Nie je nik, kto by nám pomohol.

Po strate sa nám môže zdať, že sa nám druhí otočili chrbtom. V skutočnosti nám však veľa ľudí chce pomôcť, ale nevedia ako – ako k nám pristúpiť, čo povedať, ako zmierniť našu veľkú bolesť… Druhí si môžu myslieť, že neexistuje nič, čo by urobili, aby zmiernili naše utrpenie. To, čo však môžeme urobiť my, je komunikovať svoje potreby. Povedzme si o to, čo potrebujeme. Povedzme, že napríklad potrebujeme, aby s nami druhí boli nielen teraz, ale aj neskôr, že sa potešíme teplému jedlu, pomoci s deťmi či domácnosťou. Nehanbime sa prijať nielen emocionálnu, ale aj praktickú pomoc.

Keď cítime, že je toho na nás priveľa, nehanbime sa vyhľadať profesionálnu pomoc. Ak sa nebudeme cítiť lepšie po prvom sedení, nevzdávajme to. Smútenie a spracovávanie straty si vyžaduje svoj čas a môže to byť bolestivý proces. Neexistujú v ňom skratky ani žiadna magická, rýchla liečba.

Sme leniví.

Zármutok spôsobuje, že sa nám častokrát nechce do vecí, ktoré nás predtým bavili. Doposiaľ radostné aktivity nám zrazu nedávajú zmysel. Buďme k sebe láskaví a doprajme si čas smútiť, spomaliť a spomínať.

Nezaslúžime si robiť radostné veci.

Po zážitku veľkej straty môžeme mať pocit, že nemáme právo sa radovať. Môžeme si myslieť, že nás budú ľudia súdiť, ak sa zasmejeme.

Berme si príklad od detí – tie, keď smútia veľkú stratu, prirodzene prepínajú medzi zármutkom a radosťou, smútením a hrou. Neobviňujú sa za to, je to ich prirodzená potreba, ochrana ich organizmu pred preťažením. Doprajme si byť k sebe rovnako láskaví, nebráňme sa úsmevu, keď to tak cítime. Je úplne v poriadku, keď sa smiech strieda s plačom. Dovoliť si prežívať všetky svoje emócie je to, čo je liečivé. 🤍

** ⚠️ Ak dlhodobo prežívate viaceré z vyššie popísaných skúseností a vnímate, že vám vaše prežívanie bráni v každodennom živote, je v poriadku vyhľadať profesionálnu pomoc.**