Častokrát sa ľudia pýtajú, podľa čoho majú vedieť, že skutočne druhému odpustili. Je odpustenie skutočné, ak sa stále niekedy pristihneme pri tom, že sa hneváme? A čo v tom prípade, ak na zranenie nevieme zabudnúť - znamená to, že nevieme odpustiť?

Hoci je vždy potrebné posudzovať individuálny príbeh daného človeka, pozrime sa na niekoľko indikátorov, ktoré nám môžu pomôcť rozlíšiť, kde sa vo svojom procese odpustenia nachádzame.

1. Spomienka na zranenie a na konkrétneho človeka už nie je taká bolestivá. Dokážem si spomenúť na osobu alebo udalosť bez výraznej bolesti.

Keď nás niekto bolestivo a nespravodlivo zraní, je prirodzené cítiť hnev a bolesť. Istú dobu sa môžeme zraneniu vyhýbať, čo nám pomáha ochrániť sa pred veľkou bolesťou. Keď však pracujeme na odpustení a v procese odpustenia úspešne postupujeme, môžeme si všimnúť, že keď si na zranenie spomenieme, už to pre nás nie je také bolestivé. Nemusíme si pred spomienkou zatvárať oči, nesnažíme sa ju zatlačiť, ale prijímame ju ako súčasť našej skúsenosti, ktorá nás môže aj niečo naučiť.

Zároveň to však neznamená, že sa už nikdy nehneváme alebo že sme na zranenie zabudli. Zabudnúť na zranenie nie je možné (zvyčajne ide skôr o jeho potlačenie). V procese odpustenia sa nám môžu vracať pocity hnevu, časom sú však miernejšie a vieme s nimi lepšie pracovať. Už nemá hnev nad nami takú kontrolu, ale my máme kontrolu nad ním.

2. Častokrát je prvým znakom odpustenia to, že druhému neprajem nič zlé. Niekedy sa ani viac nedá. Znakom úplného odpustenia by bolo, že mu úprimne prajem dobro (aby sa mu darilo, aby bol zdravý/á, apod.).

Keď nás niekto, komu sme dôverovali, hlboko zraní a sklame nás, je prirodzené, že môžeme mať chuť pomstiť sa mu. Môžeme chcieť, aby trpel tak isto, ako sme trpeli my. Môžeme si priať, aby ten človek zažil rovnaké sklamanie v láske, ako sme zažili my. Môžeme dúfať, že mu/jej niekto rovnako ublíži a on/a pochopí, ako predtým ublížil/a nám. Jednoducho, môžeme mať najrôznejšie fantázie toho, ako veríme, že by bolo spravodlivé, aby druhý človek žil po tom, ako nám ublížil, ako by mu malo byť “vrátené” to, čo nám urobil.

Priekopník výskumu a terapie odpustením, prof. Enright ¹ hovorí, že znakom úprimného odpustenia je, že už druhému človeku neprajeme nič zlé. Častokrát je to aj najviac, čo v procese odpustenia dosiahneme a je to tak v poriadku. Stáva sa aj, že sa ľudia dostanú ešte ďalej - človeku, ktorý ich zranil, prajú, aby bol šťastný, aby sa mu darilo, aby bol zdravý či milovaný. Takéto tendencie sú najčastejšie v blízkych intímnych vzťahoch, kedy nás s druhým človekom spája spoločná história, citové puto či záväzky.

3. Neopakujem ten istý príbeh zranenia dookola. Prípadne dokážem tento príbeh preformulovať tak, že už v ňom nie som obeťou.

Keď nás niekto zraní a my toto zranenie nemáme spracované, niekedy máme tendenciu opakovať tento príbeh zranenia stále dookola. Je to prirodzená tendencia a stratégia, ktorá nám pomáha spracovať zranenie, či spôsobenú traumu. Po istom čase sa však táto tendencia môže ukázať ako neefektívna, udržiavajúca nás v pozícii obete, kde nie je priestor na uzdravenie či posunutie sa ďalej v živote.

Zdravou tendenciou je, keď príbeh zranenia dokážem “prepísať” tak, že už v ňom viac nefigurujem ako obeť. Naopak, napriek tomu, čo som zažil/a sa môžem stať silnejším človekom. Keď pochopím, že v danom príbehu viac nie som obeťou, akceptujem to, čo sa stalo, prijmem svoje emócie a uvedomením si svoje potreby, prestanem príbeh dookola opakovať.

4. Neruminujem, teda neuvažujem stále dookola nad tým, čo sa stalo, ako som bol/a zranený/á či ako to bolo voči mne nefér.

vnútri. Nad zranením opakovane ruminujeme. To znamená, že nás trápia opakované, vtieravé, zvyčajne nepríjemné myšlienky na zranenie - môžu nás rušiť pri práci, keď sa snažíme sústrediť, ale aj pri bežných činnostiach v domácnosti, či sťažovať nám zaspávanie. Niekedy sa nám v podobe obrazov dostanú aj do snov a narúšajú nám pokojný spánok.

Keď postupujeme v procese odpustenia, môžeme si všimnúť, že ruminácie na zranenie sú menej časté. Keď sa ruminácie objavia, vieme ich nasmerovať iným spôsobom. Okrem ruminácií sa môže zmierniť aj frekvencia snov, ktoré máme o osobe, ktorá nás zranila, prípadne sa zmení ich obsah.

5. Pri stretnutí daného človeka sa mi nerozklepú kolená, nerozbúši srdce, ale dokážem stretnutie s pokojom ustáť.

Pokiaľ nám druhý človek veľmi ublížil, môžeme sa mu snažiť vyhýbať, lebo stretnutie s ním je pre nás veľmi nepríjemné. Rozklepú sa nám kolená, zovrie nám hrdlo, máme pocit, že keby sa nás teraz niekto niečo opýtal, neboli by sme ani schopní jednoduchej odpovede. Toto je zvlášť prítomné v prípadoch, keď sme zažili zranenie od človeka voči nám veľmi dominantného, arogantného až narcistického.

Znakom uzdravovania z neviditeľného spojenia, ktoré s týmto človekom máme je, že dokážeme zvládnuť stretnutie s ním s pokojom. V procese odpustenia sa naučíme, čo v nás stretnutie s týmto človekom vyvoláva, ako sa pri tom cítime, čo potrebujeme, a naučíme sa tieto potreby napĺňať.

6. Pokiaľ je vzťah s danou osobou bezpečný, dokážem vo vzťahu pokračovať a nepripomínať, nevyčítať zranenie.

Predošlé body boli znakmi odpustenia predovšetkým v prípadoch, kedy s druhým nemôžeme alebo nechceme pokračovať ďalej vo vzťahu. Pokiaľ je vzťah bezpečný, uzdravenie emocionálnych zranení pomocou odpustenia môže byť veľmi významným krokom v pre udržanie a uzdravenie vzťahu.

Znakom, že sme druhému odpustili, môže byť napríklad to, že mu už zranenie nevyčítame, “nevyhadzujeme na oči”. Dokážeme sa s ním spojiť, otvorene komunikovať a byť si emočne blízki, bez toho, aby nás nevypovedané a neodpustené zranenia od seba vzďaľovali.

7. Pokiaľ ide o zranenie, ktoré som sám/sama spôsobil/a, dokážem k sebe súcitne pristupovať, neobviňovať sa či netrestať sa za to.

Po tom, ako sa nejak previníme voči druhému či voči sebe, je prirodzené prežívať pocity viny, mať výčitky či obviňovať sa. Takéto prežívanie nám naznačuje, že sme nejakým spôsobom porušili svoje morálne štandardy, ktoré nám hovoria o tom, ktoré správanie je dobré a ktoré naopak zlé.

Znakom, že sme si odpustili, resp. že na odpustení pracujeme, môže byť, že k sebe začneme byť láskaví, netrestať sa za to, čo sme spravili alebo nespravili, ale naopak - pristupovať k sebe súcitne, s trpezlivosťou a pochopením. Svojím odpustením sa naučíme oddeliť hodnotenie vykonaného činu ako zlého a hodnotenie nás ako zlých - uvedomíme si, že napriek tomu, čo sme vykonali, môžeme byť stále dobrý človek. Toto uvedomenie nám zároveň poskytne priestor na to, aby sme mohli čin napraviť.

Podobne je to aj pri odpustení druhému - pri odpustení chápeme, že vykonaný čin druhého človeka ho nedefinuje. Dokážeme oddeliť hodnotenie činu od hodnotenia človeka. A keď sa naučíme takto nazerať na seba, bude pre nás jednoduchšie takto vnímať aj druhých ľudí.