“Keď dokončím vysokú školu, budem sa mať rád/rada.”

“Keď schudnem/priberiem, budem taký/á, ako som vždy chcel/a byť.”

“Keď sa vydám/ožením, budem mať konečne hodnotu.”

“Keď získam povýšenie, budem šťastnejší/ia.”

“Keď budem mať deti, bude mať môj život konečne zmysel.“

“Keď sa presťahujem na dedinu, môj život bude konečne plný pokoja.“

“Keď si budem užívať každú minútu“

“Keď budem zarábať toľko a toľko, môj život sa zmení k lepšiemu.“

Takéto a podobné podmienky začínajúce s “keď” si my ľudia často kladieme v súvislosti s tým, kedy veríme, že budeme konečne šťastní, hodnotní či milovaní, kedy budeme žiť naplnený život. Veríme, že keď sa nám podarí niečo zmeniť na nás alebo na tom, ako žijeme, budeme zrazu taký, ako sme vždy chceli byť – štastnejší a spokojnejší. Takéto uvažovanie nás často vedie k ďalším a ďalším veciam, za ktorými sa naháňame v nádeji, že keď sa nám už toto podarí, keď dosiahneme tento úspech, keď odstránime tento svoj zlozvyk, dosiahneme konečne stav spokojnosti.

Carl Rogers, humanistický psychológ, však hovorí: "Zvláštnym paradoxom je, že keď sa prijmem taký, aký som, potom sa môžem zmeniť.”

Tento paradox zmeny hovorí o tom, že nie keď budeme štíhlejší, svalnatejší či bohatší, keď odstránime svoje nedostatky a negatívne vlastnosti, sa naše životy zmenia, ale naopak - keď sa prijmeme taký aký sme tu a teraz, so svojimi pozitívnymi aj negatívnymi stránkami, vytvoríme priestor pre zmenu a rast. Častokrát sa však do zmeny nútime, čo vedie k hnevu, frustrácii, smútku a bolesti, pričom s našimi výsledkami aj tak nie sme spokojní.

Prijatie neznamená ospravedlňovanie svojich negatívnych vlastností či zlozvykov, ale otvorené nazeranie na to, že aj oni sú našou súčasťou, rovnako ako naše pozitívne stránky. Pokiaľ sa však zameriame na odsudzovanie svojich negatívnych vlastností, na ich nápravu a odstraňovanie, pozitívna zmena nám častokrát uniká.

Úprimným a hlbokým prijatím seba takého, aký som, sa môžem stať lepším človekom. Pochopenie, že to aký som, je dosť dobré, mi môže umožniť rásť a rozvíjať sa. Takéto nazeranie nám zároveň umožňuje prijať náš život taký aký je, s vďačnosťou za to, čo v živote máme.