Tvrdé a kritické správanie rodičov podnecuje deti k pociťovaniu hanby a perfekcionizmu, čím sa následne tento rodinný zlozvyk prenáša aj na ich deti.

• Lynne Namka

V našom predchádzajúcom blogu sme sa zamerali na to, ako môže rodičovské správanie či prostredie, v ktorom dieťa žije, ovplyvňovať vývin viny a hanby. Ak sú rodičovské praktiky výchovy pre vývin dieťaťa nevhodné, môže dôjsť k vzniku tzv. toxickej hanby. Pocity toxickej hanby odkazujú na pocity bezcennosti. Človek, ktorý ich neustále pociťuje im uverí a vníma sám seba ako bezcennú osobu.

Doterajšie poznatky naznačujú, že prežívanie toxickej hanby súvisí práve s rodičovským odmietaním, nadmerným kritizovaním dieťaťa, perfekcionistickým štandardami kladenými na dieťa či neustálym slovným zhadzovaním dieťaťa¹. Podľa odborníkov sa u dieťaťa hanba vytvára práve preto, že ich vzťahová osoba (matka/otec/opatrovateľ) komunikuje s dieťaťom pohŕdavo. ²

Samozrejme je normálne, ak sa rodičia snažia korigovať správanie dieťaťa, kvôli čomu môže dieťa pociťovať adaptívne pocity viny. Vina je morálna emócia, ktorá nás motivuje správanie napraviť, ako dokazujú viaceré výskumy³. Hanba je však o hodnotení celej osobnosti. Ak napríklad dieťa niečo „vyvedie“, je v poriadku ho na to upozorniť, vhodným a empatickým spôsobom sa zamerať na správanie, ktoré vykonalo - napríklad “Miško, toto čo si urobil kamarátovi, nie je správne. Prosím, naprav to.” Na druhej strane, ak však povieme "Mišo, ty si ale hlúpy, musíš sa stále takto správať" alebo "Musím sa stále za teba hanbiť?", už nehodnotíme správanie dieťaťa, ale jeho osobnosť. Ak dieťa od rodiča neustále počúva slová kritiky, zhadzovanie či odmietanie, vytvárajú sa v ňom pocity hanby, ktoré si následne internalizuje (zvnútorní), a tak sa sa vytvára toxická hanba.

Zároveň, ak je dieťa vystavené rodičovi, ktorý sa správa aj k sebe samému takýmto spôsobom, napríklad - “ach, som hlúpa/y”; “som ale neschopná/ý”, je pravdepodobnejšie, že toto správanie a spôsob pristupovania k sebe prenáša aj na svoje dieťa. Tento prenos sa nazýva medzigeneračný prenos hanby.

Uvedieme príklad - predstavte si, že vaše dieťa vás vyruší pri dôležitom videohovore, na ktorý ste sa dlho pripravili. Dieťa sa vám prišlo pochváliť s namaľovaným obrázkom, no vy ste uprostred dôležitej schôdzky, na ktorej sa aktívne zapájate. V momente, keď vás vyruší, vaši kolegovia dieťa uvidia, sa zahanbíte, je vám možno trápne. Jednou z možností je, že hanbu ktorú pociťujete, prenesiete na dieťa, vyhrešíte ho, poviete mu nepekné slová a ono sa bude teda tiež cítiť zahanbene, a možno až bezcenne (prenos hanby). Druhým spôsobom je, že mu empaticky vysvetlíte, že teraz naozaj nemôžete, vyvediete ho s miestnosti, ale uistíte ho, že potom sa na obrázok pozriete a následne mu vysvetlíte, že to čo spravilo nebolo úplne vhodné. Ktorý spôsob je podľa vás vhodnejší?

Samozrejme, niektoré situácie sú veľmi emočne náročné a nikto nie je dokonalým rodičom. Môžeme sa však v každodenných interakciách s dieťaťom snažiť o to, aby sme hanbu na dieťa prenášali v čo možno najnižšej možnej miere. Ako teda možno vo všeobecnosti prenosu hanby zabrániť, resp. ho zminimalizovať?

1. Minimalizácia zosmiešňovania dieťaťa a využívania nevhodných slov (využívanie nevhodných slov typu „si zlý/á chlapec/dievča“; “pozri sa prosím na seba ako vyzeráš” či “nevyvádzaj tu a správaj sa normálne” môžu u dieťaťa podnecovať pocity hanby, nehodnosti).
2. Rodič je modelom správania pre dieťa – deti vzhliadajú na rodičov, sú pre nich vzorom sociálne akceptovateľného správania, ale aj toho ako sa správajú v náročných situáciách. Praktizovaním láskavosti a súcitu k sebe môžeme ísť vzorom svojmu dieťaťu v tom, ako pristupovať k svojim omylom a nedokonalostiam.
3. Zameranie sa na správanie dieťaťa, nie na dieťa a jeho osobu – dieťaťu je vhodnejšie povedať, že to čo spravil, bolo nesprávne, ale nie ono je nesprávne. Teda namiesto toho, aby sme povedali dieťaťu, ktoré buchne iné dieťa “ty si ale zlý/škaredý chlapec/dievča” môžeme povedať “nie je správne udierať iné dieťa, to nemôžeme robiť”.
4. Komunikácia s dieťaťom o čomkoľvek – vytvorenie priestoru na vyjadrenie a pomenovanie pocitov, emócií vás a vášho dieťaťa prehlbuje vzájomný vzťah, a zároveň rozširuje emočnú inteligenciu dieťaťa.
5. Nastavenie hraníc empatickým spôsobom a odolanie pokušeniu potrestať dieťa - prejavenie empatie dieťaťu, nastavenie jasných hraníc a presmerovanie dieťaťa na niečo, kde môže vybiť svoj impulz. ^{4 5 6}

Ak sa hanba stane rodičovským nástrojom formovania správania dieťaťa, môže to u dieťaťa narušiť jeho sebaúctu či zhoršiť vzájomný vzťah s rodičom. Dieťa si tak môže spájať svoju identitu so svojím správaním veriac, že pochybenie, ktoré spravilo, je tým čím sú. Výsledkom môže byť jednak potláčanie emócií u dieťaťa, alebo naopak môže dôjsť aj k prejavom hnevu či vzdoru u dieťaťa. ^{7 8}