Keď nás niečo bolí (napr. nás často bolí hlava či chrbtica alebo máme zranenú nohu, ktorá nám bráni vykonávať aktivity, ktoré sme mali radi), môžeme chcieť našu skúsenosť zdieľať s druhými. Prirodzene túžime po tom, aby nás druhí vypočuli. Viac ako rady potrebujeme empatiu a pochopenie. Rovnako tak potrebujeme, aby nám niekto veril. Aby sme mu nemuseli vysvetľovať a dokazovať, že nás niečo bolí či ospravedlňovať sa, ale aby bola naša skúsenosť prijatá a uznaná. Čo však v tom prípade, ak sa stretneme s tým, že druhí našu skúsenosť s bolesťou neuznávajú a devalvujú?

Predošlé výskumy ukázali, že tak ako laici, tak aj zdravotné sestry a doktori si často myslia, že druhí ľudia prežívajú menšiu bolesť, ako reálne popisujú ^{1 2 3}, čo vedie k tomu, že bolesť druhých znehodnocujú alebo minimalizujú. Znehodnocovanie bolesti znamená, že človek neverí bolesti druhého, minimalizuje jeho prežívanie, nepovažuje bolesť druhého za tak závažnú alebo intenzívnu v porovnaní s tým, čo človek popisuje ⁴. Zjednodušene povedané, takýto človek si môže vo vnútri myslieť, že druhý svoju bolesť preháňa, zveličuje, chce napríklad popisovaním svojej skúsenosti získať pozornosť či ľútosť, a tak voči druhému nepociťuje empatiu, ale naopak, jeho skúsenosti neverí.

Viaceré doterajšie výskumy ukázali, že znehodnocovanie fyzickej bolesti druhého súvisí s negatívnymi dôsledkami pre tohto človeka, ako je nižšia miera psychickej pohody a výraznejšie symptómy depresie ^{5 6}.

Nedávny výskum Boringa a kolegov ⁴, publikovaný v časopise Frontiers in Psychology, sa špecificky pozrel na súvislosti medzi neuznávaním bolesti od druhých a symptómami depresie. Cieľom autorov bolo preskúmať úlohu hanby ako potenciálneho mechanizmu vysvetľujúceho vzťah medzi neuznávaním bolesti a depresiou u mladých ľudí s chronickou bolesťou. Autori sa zamerali na tri zdroje neuznávania bolesti - od rodičov, priateľov a zdravotníckych profesionálov.

Výsledky štúdie ukázali, že ľudia, ktorí častejšie zažívali neuznávanie bolesti od druhých, častejšie zažívali pocity hanby, čo malo za následok aj výraznejší výskyt symptómov depresie. Ukázalo sa teda, že keď druhý človek neuznáva našu bolesť, môže nám tým komunikovať, že naša bolesť nestojí za pochopenie, empatiu alebo podporu. To môže viesť k tomu, že človek prežívajúci bolesť začne svoju skúsenosť spochybňovať, a zároveň spochybňovať svoju vlastnú hodnotu, prežívať hanbu alebo pocity neadekvátnosti. Trpiaci človek sa môže sám začať hanbiť za svoju skúsenosť, ktorej ľudia neveria alebo ju minimalizujú. Spochybňovanie svojej vlastnej hodnoty za súčasného prežívania bolesti tak môže viesť k rozvoju symptómov depresie.

Štúdia ďalej ukázala, že hoci všetky zdroje neuznávania bolesti (či už od rodičov, priateľov alebo zdravotníckych profesionálov) súviseli s prežívaním vyššej hanby a depresie, najsilnejšie vzťahy sa ukázali práve s neuznávaním bolesti od rodiny. Čím viac členovia rodiny devalvujú skúsenosti ľudí s chronickou bolesťou, tým viac pocitov hanby a symptómov depresie títo ľudia prežívajú. Toto zistenie je pochopiteľné, nakoľko človek, ktorý trpí, sa prirodzene utieka k podpore od ľudí, ktorí sú mu najbližší. Očakáva, že práve oni ho najlepšie poznajú a budú mu oporou v ťažkých chvíľach. Pokiaľ túto oporu nezažije, a navyše zažije znehodnocovanie svojej vlastnej skúsenosti, môže to priamo zasiahnuť hodnotenie jeho vlastnej osoby a viesť k pocitom ako ,,som zlý/á; nehodný/á lásky; nikto mojim pocitom neverí“, čo následne podporuje depresívne prežívanie.

Sila neuznávania skúsenosti druhého je daná tým, že človek útočí na subjektívnu skúsenosť druhého, ktorá nemôže byť objektívne meraná ⁴. Bolesť je subjektívna a každý má právo prežívať ju tým spôsobom, ako ju prežíva. Navyše, neuznávanie nášho prežívania môže byť veľmi nepríjemné nielen čo sa týka fyzickej bolesti, ale rovnako aj nášho emocionálneho prežívania.

Výskumy ukazujú, že pokiaľ druhí ľudia neuznávajú naše emocionálne prežívanie (napr. "nemôžeš sa predsa pre to tak trápiť", "nemôžeš byť taký/á smutná", "ale choď, nebolo to také strašné", "nepreháňaj tak”) - prežívame výraznejšie pocity hanby, symptómy depresie či úzkosti ^{7 8 9}. Či už sa jedná o fyzickú alebo psychickú bolesť, pokiaľ sa stretávame s tým, že jej druhí neveria alebo bagatelizujú ju, je to pre nás bolestivé a znásobujúce naše psychické či fyzické utrpenie.

Čo teda môžeme robiť v situáciách, kedy druhý človek prežíva fyzickú alebo psychickú bolesť a zdôverí sa nám?

• vyhnime sa znevažovaniu bolesti druhého, nehovorme vety typu “veď to nemôže byť také strašné”, “mysli pozitívne, určite to nie je také zlé”.
• neporovnávajme svoju bolesť s bolesťou druhého, nehovorme napr. “to je nič oproti tomu čo som zažil/a ja, keď…”; “to ja keď som rodila, neexistoval epidurál, to ešte len bola bolesť”; “aj mňa bolí xy a nesťažujem sa”.
• uznajme bolesť druhého tak, ako to cíti, napr. “Počujem, že ťa to veľmi bolí”, “Musí to byť pre teba veľmi ťažké”.
• aj keď druhému nevieme poradiť, môžeme mu poskytnúť vypočutie. Ak chceme najlepšie vedieť, čo druhý potrebuje a chceme sa vyhnúť nevyžiadaným radám, môžeme sa ho opýtať jednoduchú otázku “Potrebuješ odo mňa vypočutie alebo radu?” Častokrát sa dozvieme, že to, čo druhý najviac potrebuje, je byť vypočutý, pochopený a nesúdený.