1. Odpustenie je čisto náboženskou témou.

Viaceré náboženstvá síce podporujú odpustenie a môžu ľuďom v odpustení pomáhať, odpusteniu sa venuje vedecká psychológia nezávisle od náboženstva. Aj neveriaci ľudia môžu odpúšťať rovnako dobre ako ľudia veriaci.

2. Na to, aby som odpustil/a, sa mi musí daná osoba ospravedlniť.

Hoci úprimné ospravedlnenie skutočne podporuje ochotu odpustiť druhému, nie je nevyhnutnou podmienkou odpustenia. Ak čakáme na ospravedlnenie druhého k tomu, aby sme mu mohli odpustiť, dávame príliš veľa rozhodovacej právomoci o svojom duševnom zdraví do rúk druhého človeka.

3. Ak odpustím, musím sa s danou osobou zmieriť.

Zmieriť sa nemusím a niekedy to ani nie je odporúčané, či možné. Odpustenie môže prebiehať výlučne v našom vnútri, bez toho, aby o tom druhá osoba vedela a bez toho, aby sme museli znova nadviazať vzťah. Odpúšťať môžem pre seba, vzťah s druhým človekom obnoviť nemusím.

4. Odpúšťajú iba slabí ľudia.

Odpustenie v skutočnosti vyžaduje veľa vnútornej sily. Veď si len skúsme spomenúť, keď sme naposledy niekomu niečo odpúšťali, aké náročné to bolo.

5. Ak mám odpustiť, musím na to, čo sa stalo, zabudnúť.

Zabudnúť nemusím a ani sa to nedá. Zvyčajne to, čo vyzerá ako zabudnutie, je skôr popieranie toho, že sme boli zranení. Pri odpustení je teda dôležité vedomie toho, čo sa stalo, aby sme vedeli, akému správaniu sa v budúcnosti vyvarovať.

6. Odpustenie znamená, že sa už nikdy necítim nahnevaný/á a na daného človeka myslím iba v dobrom.

Odpustenie neznamená, že sa musím zbaviť všetkého hnevu voči tomu, kto ma zranil, ani, že na neho myslím už iba v dobrom. Často je úspechom, že sa hnev zmierni a druhému už neprajeme nič zlé. Navyše, odpustenie je proces a tak sa v priebehu času vyvíja aj naše prežívanie hnevu.

7. Odpustením dovoľujem druhému, aby sa ku mne správal ako sa mu zachce.

Odpustenie nemá byť o tom, že druhému dovoľujeme, aby sa k nám správal zraňujúco - naopak, je o pevnom nastavení hraníc, ktoré správanie už viac netolerujeme. Napriek tomu, že správanie netolerujeme, môžeme človeku odpustiť.

8. Odpustenie je jednoduché rozhodnutie.

Odpustenie je nielen rozhodnutie, ale aj proces. Hoci odpustenie vyžaduje naše rozhodnutie, často samo o sebe nestačí a je potrebné urobiť určité kroky k tomu, aby sme odpustili. Odpustenie tak môže trvať aj dlhý čas, je to proces, pri závažných a opakovaných zraneniach môže byť aj celoživotný.

9. Odpustenie znamená, že súhlasíme s tým, ako sa k nám druhý správal.

Odpustenie neznamená, že uznávame správanie druhého ako správne. Naopak, uznávame, že to čo sa stalo bolo nesprávne, no napriek tomu sa rozhodujeme odpustiť.

10. Odpustiť by sme mali iba vtedy, ak si to druhý zaslúži.

Odpúšťame v skutočnosti nezávisle od toho, ako sa druhý správa. Podľa toho ako sa správa, si však vieme stanoviť hranice vo vzťahu k nemu.