I. Smútenie je časovo ohraničené.

Niekde sa dočítame o roku, niekde o dvoch. Smútenie však nemá časový limit a takéto vnímanie smútenia iba prispieva k pocitom viny a hanby u smútiacich. V niektorých prípadoch môže byť smútenie aj celoživotné. Časom sa však mení charakter smútenia, človek sa so stratou naučí žiť.

II. Na to, aby som odsmútil/a stratu, si musím prejsť určitými štádiami.

Štádiá smútenia sú síce nápomocné k porozumeniu smútenia, nie sú však jedinou cestou. Nie každý prechádza rovnakými štádiami smútenia alebo nimi neprechádza vo vopred stanovenom poradí. Smútenie je veľmi individuálne. Okrem toho, v súčasnosti sa viac hovorí o úlohách smútenia, ktoré smútiaci na svojej ceste zvláda (napr. úloha akceptovať stratu).

III. Čas zahojí všetky rany.

Čas môže pomôcť zmierniť bolesť a zmieriť sa s ňou, k zahojeniu však samotný čas nestačí.

IV. Keď človek zármutok vyrieši, už sa nevráti.

Smútenie môže byť charakterizované obdobiami a situáciami, kedy je zármutok výraznejší. Je to napríklad vtedy, keď máme svadbu a nemôžeme tam mať svojho rodiča alebo keď by malo mať naše dieťa stužkovú. Po náročnejších obdobiach, naopak, prichádzajú obdobia, kedy sa so zármutkom ľahšie človeku žije.

V. Najhorší je prvý rok po strate.

Niekde si prečítame, že najhoršie sú všetky “prvé” po strate - prvé narodeniny, meniny, prvé Vianoce, prvé výročie. Môže a nemusí to tak byť. Niekedy je prvý rok po strate sprevádzaný popieraním straty a k plnému uvedomeniu dochádza až neskôr, kvôli čomu môže byť aj druhý rok náročnejší ako prvý.

VI. Pre úspešné odsmútenie sa musím od zosnulého odpútať.

Výskumy ukazujú, že nie emocionálne odpútanie od zosnulého je zdravou reakciou na stratu, ale práve naopak - pokračovanie v symbolickom vzťahu so zosnulým. To znamená, môžeme si pustiť obľúbenú hudbu zosnulého a pritom na neho myslieť, prezerať si fotografie a spomínať na neho v kruhu rodiny či v ťažkých chvíľach môžeme využiť vnútornú konverzáciu s ním.

VII. Pokiaľ človek neplače, nesmúti (dostatočne).

Plač je jedným zo spôsobov vyjadrenia zármutku, nie však jediným. Smútenie sa môže prejavovať rôzne - hnevom, apatiou, dokonca aj smiechom či hovorením vtipov, ako spôsobom zvládania situácie. Človek sa môže uzavrieť, ale aj omnoho viac chodiť do spoločnosti. Je dôležité akceptovať individualitu smútenia.

VIII. Pohreb len znova oživí, čo sa stalo.

Pohreb je významný rituál rozlúčky, ktorý pomáha k uvedomeniu si straty. Zároveň sa stretnú ľudia, ktorým zosnulý chýba, môžu spoločne zdieľať spomienky na zosnulého a byť si oporou.

IV. Život ide ďalej, tak prečo smútiť.

Smútenie je dôležitou, normálnou reakciou na nenormálnu situáciu. Popieranie smútenia je neefektívnou reakciou, smerujúcou k neskorším problémom v adaptácii na stratu. ,,Je čas smútiť, aj čas prestať smútiť“.