Určite poznáte Archimedov príbeh o tom, ako zomrel rukou rímskeho vojaka, keď sa venoval tomu, čo miloval - vede. A vyslovil pritom známe slová „Noli tangere circulos meos!“, ktoré obyčajne prekladáme ako „Nerušte moje kruhy!“. Tento výrok sa dá interpretovať rôznymi spôsobmi, ale vo vzťahu k formovaniu našej osobnej histórie, pamäte a osobnosti tu ja vnímam nasledovný odkaz. Žijeme v kruhoch. Cyklíme sa v opakovanej skúsenosti. Je jedno, či je pozitívna alebo negatívna. Keď si na ňu zvykneme, nechceme ju opustiť. Nechceme, aby niekto rušil naše kruhy.

Na jednej strane nám môže byť život v kruhu nápomocný, keď si vytvárame funkčné automatizmy, ktoré urýchľujú plnenie bežných činností (napr. keď sa učíme hrať na hudobný nástroj, nadväzovať komunikáciu alebo počítať dane). Opakovanie toho, čo funguje, nám zjednodušuje život, šetrí naším časom a energiou. V duchu stratégie minimaxu nám umožňuje za minimum nákladov naplniť maximum našich potrieb.

Na druhej strane môže byť život v kruhu aj škodlivý, napr. v podobe nekriticky preberaných rodinných odkazov a skúseností alebo konfirmačného skreslenia (vyhľadávania informácií, ktoré potvrdzujú naše presvedčenia a ignorovanie tých, ktoré ich narúšajú). Opakovanie toho, čo nefunguje a komplikuje nám život, nie je osobnostne ani vzťahovo prospešné. Vyvoláva v nás napätie a neistotu. Uvedomenie si tohto kruhu a rozhodnutie preťať ho nás stojí veľa času a energie. Ak ste sa pokúšali narušiť svoje kruhy, dáte mi za pravdu.

Aby sme neostali len v rovine abstraktno-teoretickej, skúsme nejaký príklad. Viem, že v psychológii sa ťažko paušalizuje, pretože každý človek si zo situácie nesie iný zážitok, ale skúste si predstaviť, že ste človek, ktorého vychovávali narcistickí rodičia. Vaši rodičia boli/sú manipulatívni, zameraní na seba a ochranu vlastného sebaobrazu (aj vo forme obrazu výborných rodičov), vzbudzujúci pocity viny a zahanbenie, bagatelizujúci city iných, extrémne konformní, vyčítajúci. Dnes ste dospelý a máte dojem, že niečo nie je v poriadku, fungovanie s väčšinou ľudí vám veľmi nejde a objavuje sa u vás úzkostná symptomatika, ktorá vás z času na čas prevalcuje. Ak by sme hľadali v objektívnej anamnéze, nenašli by sme nejaké vypuklé problémy vo vašom detstve, ktoré by mohli byť príčinou týchto problémov. Dokonca môžete tvrdiť, že ste mali skvelé detstvo a ak zvážime vaše pracovné úspechy a navonok ideálny rodinný život, mohli by sme tvrdiť, že ste šťastný/šťastná a nič vám nechýba. Ale niečo predsa chýba ... Rodičovské správanie spôsobilo „drobné“ rany, ktoré v súčte výrazne poznačili vašu vzťahovú väzbu k nim a posunuli ju smerom k vyhýbavosti.

Pozrime sa na náš príklad optikou psychologických teórií. Aké kruhy nájdeme?

Eriksonova teória ¹ ôsmich (resp. deviatich) vekov nazerá na ľudský život ako na cyklus. Sú v nej vymedzené základné psychosociálne konflikty, ktoré je nevyhnutné konštruktívne vyriešiť, aby sa človek mohol vyvíjať ako zdravá osobnosť. Vo vzťahu k bazálnej osobnosti ako jadru psychiky človeka zohráva kľúčovú úlohu hneď prvé štádium, v ktorom sa rozhoduje, či sa u dieťaťa vyvinie bazálna dôvera alebo nedôvera. Ak rodičia milujú svoje dieťa a reagujú na jeho potreby, vyvinie sa u dieťaťa presvedčenie, že ľuďom možno dôverovať. Obsahom tohto presvedčenia je nádej, že ľudia môžu byť dobrí. Ak však rodičia prejavujú dieťaťu nelásku a sú necitliví voči jeho potrebám, vyvinie sa u dieťaťa presvedčenie, že ľuďom nemožno dôverovať. A táto skúsenosť ovplyvní celý jeho život. Toto je prvý kruh.

Odkaz pre dieťa narcistických rodičov? Znel by asi takto. „Som na tomto svete preto, aby som napĺňal potreby svojich rodičov. A musím ich milovať, aby som prežil. Ale ja sa nich hnevám, že ich nezaujímajú moje potreby. Čo som to za človeka?“ (A toto všetko prebieha na základe emocionálnej skúsenosti, bez slov, lebo do 1. roka veľa slov nepoužívame a ani nimi nekódujeme naše zážitky.)

Známy český klinický psychológ, profesor Matějček ² povedal: „Otázka istoty a neistoty v ľudskom živote, úzkosti a obrany proti nej je otázkou nepochybne základnou.“ Práve v okamihoch 1. roka sa rozhoduje o tom, koľko istoty, resp. neistoty človek prežíva a čo si bude niesť ako celoživotnú skúsenosť.

Neopsychoanalytička Karen Horneyová ³ si kládla otázku, kedy ľudia strácajú istotu. Pracovala s pojmami bazálna hostilita (nepriateľstvo) a bazálna anxieta (úzkosť). Ich vývin popísala prostredníctvom bludného kruhu (vicious cycle). Základné podmienky prežívania hostility a anxiety identifikovala v nedostatku rodičovskej lásky a v hneve dieťaťa na tento nedostatok. Dieťa však nemôže žiť bez rodičovskej lásky (akokoľvek patologickej), preto svoju hostilitu voči rodičom potláča. Potrebuje lásku. Je však konfrontované s odmietaním. Opakovane prežíva narastajúcu hostilitu. Tú potláča. Predmet hnevu sa mení z konkrétneho (rodičia) na difúzny (všetci ľudia). Problémy v prežívaní dieťaťa sa stávajú nevedomé. U dieťaťa sa vyvinie bazálna anxieta a hostilita. Prežíva obavy a nepriateľstvo voči iným a nevie prečo. Toto je druhý kruh.
(Všimli ste si tú podobnosť s Eriksonovým vymedzením formovania nedôvery voči ľuďom?)

Na inom mieste profesor Matějček ⁴ píše: „Úzkosť vzbudzuje agresiu“. Na usmernenie a redukciu agresivity by nám mala slúžiť prosociálnosť ⁴, tzn. nesebecká orientácia (v protiklade s narcistickou orientáciou rodičov z nášho príkladu) na ľudí. To však predpokladá uvedomenie, že človeku chýba istota a dôvera vo vzťahoch a vyhľadávanie takých ľudí, ktorí sú schopní potrebu pripútania napĺňať. Až po korektívnej skúsenosti, ktorá spočíva v zážitku, že iní sú voči človeku prosociálni, sa môže človek stať prosociálnym voči iným. To je však náročná úloha uvedomiť si svoju nedôveru voči iným a to, že potrebujeme ľudí, ktorí nám sprostredkujú odlišný zážitok vo vzťahoch. Ako v mnohých iných prípadoch, aj tu platí, že najefektívnejšia forma učenia je sociálne učenie. To znamená, že zmienená korektívna skúsenosť predpokladá najprv opakovaný pozitívny zážitok s ľuďmi, ktorým možno dôverovať a sú nesebeckí a až následne je možné opakovanie tohto správania.

Dôsledkom nedôvery voči ľuďom môže byť latentná (skrytá) agresivita, ktorá sa prejaví vo vzťahu k iným ľuďom ako tendencia oplatiť svoje krivdy. O tom hovorí ďalší kruh, kruh násilia (cycle of violence) ⁵, ktorý predpokladá transgeneračný prenos agresivity (ktorá sa pri narcistických rodičoch prejavuje vo fyzickej a/alebo verbálnej podobe). Deti, ktoré boli vychovávané agresívnymi rodičmi, sú v dospelosti útočnejšie ako deti, ktoré takúto skúsenosť nemali. Rovnako je však možné, najmä u dievčat, že sa stanú obeťami domáceho násilia. Skorá skúsenosť s agresivitou má za následok odlišnú interpretáciu sociálnych informácií, obyčajne ako ohrozujúcich. Deti sa agresivite naučia a rozvinie sa u nich naučená útočnosť ako osobnostná črta. Táto teória upozorňuje na prepojenie úzkosti, agresie a opakovanie týchto vzorcov správania skrze viaceré generácie.

A ešte jeden kruh z klinickej praxe, rozvinutý Wachtelom ⁶. Cyklická psychodynamika je koncept, ktorý v podstate hovorí o tom, že náš sebaobraz sa formuje pod vplyvom toho, čo o nás hovoria a čo si o nás myslia iní ľudia, primárne naši rodičia. Ak sa vrátime späť ku konfliktu dôvera-nedôvera v Eriksonovej teórii, potom by cyklickosť vyzerala nasledovne. Som presvedčený, že nemôžem dôverovať svojim rodičom, oni nedôverujú mne a to podporuje moje pôvodné presvedčenie. Tento predpoklad je v súlade s humanistickou teóriou Rogersa ⁷. V nej vystupujú ako dve významné motivačné sily potreba akceptácie a sebaakceptácie. Podľa tejto teórie je prijatie seba dôsledkom prijatia inými. Vo vzťahu k tejto téze rozumieme tomu, prečo máte ako dieťa narcistických rodičov problémy vo vzťahoch.

Dali by sa popísané kruhy spojiť? Isteže áno. Pozrite na obrázok 1 ⁸. Je to síce skôr špirála ako kruh, ale popisuje to, ako sa môžeme zacykliť v neefektívnom fungovaní.

Špirála nešťastia kombinuje nelásku rodičov, prežívanie úzkosti a tendenciu k agresívnemu správaniu. Neláska rodičov vyvoláva pocity nepriateľstva voči nim, pretože ide o nežiadaný stav, ktorý narúša sebaobraz dieťaťa. Jeho istota je narušená. Napriek tomu má silnú potrebu náklonnosti a túži po tom, aby ho rodičia milovali a venovali mu pozornosť. To sa opakovane nedeje, dochádza k frustrácii, sklamaniu z toho, že ani napriek výzvam rodičia nie sú responzívni (nereagujú). Dieťa si ale nemôže dovoliť nemilovať svojich rodičov, preto potláča svoje pocity nepriateľstva voči nim. Keďže nie je prípustné, aby svoj hnev prejavilo voči svojim rodičom, prejavuje ho voči iným a vytvára si skreslený obraz svojich nepriateľov. Chce sa pomstiť svojim rodičom za to, že ho nemajú radi. Ale mstí sa zástupne všetkým ostatným. Iní si o ňom vytvárajú dojem nepríjemného, agresívneho, sebeckého a nespolupracujúceho človeka. Preto ho nemajú radi, čím dochádza k podpore pôvodného presvedčenia o neláske rodičov. Generalizované presvedčenie „Nikto ma nemá rád.“ prehlbuje úzkosť a vedie k ďalšej eskalácii agresívneho správania voči ostatným.

Z tohto kruhu len tak nedostane. Potrebuje na to správnych ľudí. Musí opustiť sociálnu sieť svojich rodičov, ktorá ich pravdepodobne podporuje v tom, aby ostávali zameraní na seba. A čo hľadá? Správne hádate. Hľadá ľudí, ktorí by mu pomohli narušiť jeho kruhy. Opak špirály nešťastia. Niekedy ho označujeme ako anjelský reťazec ⁹ alebo ako adaptívna špirála ¹⁰.

Dá sa to vôbec? Je možné zmeniť svoje správanie, prežívanie, postoj voči rodičom? (V tomto príklade narcistickým.) Môžete im odpustiť, keď ste sa naučili, že oni nezmenia svoje nastavenie, nevedia a nechcú vnímať svet vašimi očami, zneužívajú osobné informácie vo svoj prospech, sú povrchní a pod. Nejaká rada? Áno.

• Pracujte na dôvere k iným. Má to zmysel (aj keď je to v protiklade s rodičovským odkazom).
• Nenúťte sa do odpustenia. Ak ho vnímate ako nemožné, je to v poriadku.
• Ak rodičom odpustíte, neznamená to, že zabudnete na krivdy.
• Sú to vaši rodičia. Žijú v presvedčení, že pre vás urobili to najlepšie. A urobili. Viac nevedeli. Oni svoje kruhy nerušia. Vy tie svoje narušiť môžete.