1. Trauma spôsobuje odpojenie od našej intuície, tzv. “gut feelings”.

Traumatizovaní ľudia sa dlhodobo vo svojom tele necítia bezpečne. Ich minulosť ožíva v podobe trýznivej vnútornej nepohody. Ich telo je neustále bombardované vnútornými varovnými signálmi a v snahe tieto procesy kontrolovať sa často stávajú odborníkmi v ignorovaní svojho vnútorného kompasu a v potlačení povedomia o tom, čo sa deje vo vnútri. Naučia sa skrývať sami pred sebou.

Bessel van der Kolk

Ako ľudia sa rodíme so schopnosťou byť prepojení na naše pocity intuície. Máme určité vnútorné tušenie (tzv. “gut feelings”, resp. tušenie vychádzajúce z pocitov vo vnútri nášho tela), ktoré nám signalizuje, čo je pre nás bezpečné a čo naopak nie. Hovorí nám, čo nás posilňuje alebo naopak ohrozuje, a to dokonca aj vtedy, keď si nedokážeme vysvetliť prečo niečo cítime tak, ako to cítime. Toto naše vnútorné tušenie alebo aj vnútorný kompas nám tiež pomáha vyhodnotiť, čo sa deje okolo nás. Môže nás napríklad upozorniť na to, že muž, ktorý ide za nami večer po chodníku, pôsobí podozrivo a mali by sme sa mu radšej vyhnúť. Môže nás upozorniť na to, aby sme odišli zo vzťahu, kde nás niekto zraňuje. Dá nám však vedieť aj to, že keď máme ťažký deň a sadneme si na chvíľu na záhradu plnú rozkvitnutých rastlín a prečítame si dobrú knihu, môže nás to upokojiť. Ak sme prepojení na svoju intuíciu, veríme, že nám poskytuje správne informácie, môžeme mať svoje telo, svoje pocity a samých seba pod kontrolou ^{1 2}.

Ako súvisia traumatické skúsenosti s intuíciou? Keď nedokážeme uniesť bolesť z traumatickej skúsenosti, spôsobom ochrany seba môže byť odpojenie sa od svojej intuície, svojho vnútorného kompasu. Takéto odpojenie je ešte výraznejšie, pokiaľ dieťa, ktoré zažívalo traumu, nemalo oporu v tom, ako si prejsť bolesťou z traumy a spracovať ju. Ak sa však človek odpojí od svojej intuície, viac neprežíva sám seba naplno a autenticky ¹.

Takéto odpojenie môže neskôr v živote viesť k tomu, že človek nebude, nie vlastnou chybou, počúvať svoju intuíciu v situáciách, kedy by mu hovorila, že má zo situácie odísť alebo ochrániť sa. Môže sa tak stať, že sa človek dostane do vzťahov, ktoré sú pre neho nebezpečné či zraňujúce, avšak dobre známe, pripomínajúce to, čo predtým zažil.

Odpojenie od vlastnej intuície sa môže prejaviť aj v tom, že človek nebude nasledovať to, čo je pre neho dobré, bezpečné a prospešné. Môže si vybrať, nie vlastnou vinou, niečo menej, ako to, čo by si zaslúžil.

• ➡️ Môže si vybrať partnera/partnerku, ktorý ho zraňuje namiesto toho, ktorý by si ho/ju vážil.
• ➡️ Môže zotrvávať v práci, kde nie je ohodnotený, napriek tomu, že by “mal na viac”.
• ➡️ Môže nenasledovať svoj sen, napriek tomu, že intuícia by mu šepkala “máš na to”.
• ➡️ Môže dlhodobo nepočúvať signály svojho tela, ktoré mu hovoria, že by mal spomaliť, oddýchnuť si, starať sa o seba.

Navyše, odpojením od vlastnej intuície môže človek ignorovať aj signály svojho tela. Svetový odborník na traumu, Bessel van der Kolk (2; s. 120), hovorí: “Traumatizovaní ľudia sa dlhodobo vo svojom tele necítia bezpečne. Ich minulosť ožíva v podobe trýznivej vnútornej nepohody. Ich telo je neustále bombardované vnútornými varovnými signálmi a v snahe tieto procesy kontrolovať sa často stávajú odborníkmi v ignorovaní svojho vnútorného kompasu a v potlačení povedomia o tom, čo sa deje vo vnútri. Naučia sa skrývať sami pred sebou”. Ukazuje sa, že čím viac človek ignoruje alebo potláča svoje vnútorné varovné signály, tým pravdepodobnejšie sa vymknú kontrole, čo vedie k tomu, že sa cíti viac zmätený a bezradný. Ľudia, ktorí nedokážu ľahko postrehnúť, čo sa deje v ich vnútri, majú sklon reagovať na akékoľvek zmyslové pohnutie tak, že sa stiahnu alebo spanikárila, čím sa u nich rozvíja strach zo strachu ².

2. Trauma spôsobuje odpojenie od druhých ľudí.

Po traume sa svet ostro delí na tých, ktorí vedia a tých, ktorí nevedia. Ľuďom bez rovnakých traumatických zážitkov nie je možné veriť, nakoľko tomu nemôžu rozumieť. To sa bohužiaľ často týka aj manželiek, detí a spolupracovníkov.

Bessel van der Kolk

Ľudia, ktorí zažili traumu, často druhým nedôverujú. Takéto tendencie sú pochopiteľné, vzhľadom na to, že ich ľudia, ktorým verili, ľudia, ktorí ich mali milovať a chrániť, sklamali. Keď sa traumatizovaní ľudia odpoja od druhých ľudí, nerobia to zámerne a necítia sa tak nevyhnutne ani lepšie. Naopak, častokrát sa cítia osamelo, ponechaní sami na seba. Blízky kontakt s druhým, po ktorom môžu hlboko túžiť, však nedokážu naplniť.

Bessel van der Kolk hovorí v tomto kontexte o dôležitej veci: “Po traume sa svet ostro delí na tých, ktorí vedia a tých, ktorí nevedia. Ľuďom bez rovnakých traumatických zážitkov nie je možné veriť, nakoľko tomu nemôžu rozumieť. To sa bohužiaľ často týka aj manželiek, detí a spolupracovníkov.” (2; s. 28) Pre človeka, ktorý zažil traumu, je ťažké dôverovať druhým, čo dosvedčujú aj výskumy. Ukazuje sa, že keď je dieťa opakovane zrádzané blízkou osobou, ktorá by sa mala o neho starať (napr. v prípade psychického násilia, sexuálneho zneužívania), môže sa narušiť jeho schopnosť dôverovať druhým ³. Takýto jednotlivec môže mať napríklad v dospelosti ťažkosti dôverovať ľuďom, ktorým by mohol dôverovať a naopak, môže dôverovať ľuďom, ktorí sú pre neho v skutočnosti nebezpeční, avšak správajúci sa podobne ako osoba, ktorá ho v minulosti zradila. Tým sa zároveň zvyšuje jeho zraniteľnosť voči prežitiu násilia v iných vzťahoch.

Výskumy ukazujú, že čím viac človek zažil traumu spojenú so zradou od blízkej osoby, tým nižšia je jeho schopnosť všeobecnej, ale aj vzťahovej dôvery ^{4 5}. Pokiaľ nie sú zážitky traumy spracované, môžu tiež významným spôsobom ovplyvňovať intimitu. A to jednak emocionálnu intimitu (človek môže mať ťažkosti so zdieľaním emocionálnych potrieb, komunikáciou blízkosti vo vzťahu, či vzájomným prejavovaním empatie), sexuálnu intimitu (napr. ťažkosti s fyzickým zblížením sa s partnerom, neschopnosť vzrušiť sa či dosiahnuť orgazmus), psychologickú intimitu (negatívny dopad traumy na dôveru, otvorenosť a úprimnosť, ako aj na sebaúctu a sebauvedomie), ale aj sociálnu intimitu (napr. ťažkosti so zapájaním sa do rôznych spoločenských aktivít či koníčkov, ktoré môžu ovplyvniť vzťahy a sociálne väzby) ⁶.

3. Trauma spôsobuje zmenený pohľad na svet.

V porovnaní s obyčajným stresom, trauma mení náš pohľad na život a na nás samotných. Trauma otrasie základnými predpokladmi o nás a o svete - “Život je dobrý”, “Som v bezpečí”, “Ľudia sú milí”, “Môžem druhým veriť”, “Budúcnosť bude pravdepodobne pozitívna” - a zmení ich na presvedčenia ako “Svet je nebezpečné miesto”, “Nič sa mi nepodarí”, “Nemôžem druhým veriť” alebo “Nie je žiadna nádej“.

Mark Goulston

Ľudia, ktorí prežijú traumu, často v dôsledku traumy vnímajú svet ako nepredvídateľný, nebezpečný, neistý či zlý. Ak vidíme svet ako hostilné, nebezpečné, nepredvídateľné miesto, náš život bude iný, ako by bol, keby sme svet vnímali ako bezpečné a predvídateľné miesto. ¹

V psychológii sa v tejto súvislosti hovorí o tzv. jadrových presvedčeniach (“core beliefs”), ktoré tvoria predpokladaný svet človeka (“assumptative word”). Jadrové presvedčenia sú základné predpoklady o tom, ako funguje svet, ktoré usmerňujú naše činy a pomáhajú nám porozumieť príčinám a dôvodom udalostí ⁷.

Traumatické udalosti môžu viesť k narušeniu jadrových presvedčení a predpokladov o svete, ktoré človek mal pred danou traumatickou udalosťou. Človek môže začať vnímať ľudí ako zlých, svet, v ktorom žije, ako nebezpečný, nezmysluplný, udalosti ako nekontrolovateľné. V praxi ľudia často hovoria, že traumatická udalosť rozdelila ich svet na “predtým” a “potom”, pričom v čase “potom” už nič nie je také, aké bolo predtým - svet, ostatných ľudí a seba vnímajú inak.

Dôležité je však povedať, že práve narušenie jadrových presvedčení môže človeka viesť k ich prehodnoteniu a prestavbe vnímania sveta, ostatných ľudí a seba. Ukazuje sa, že počas tohto procesu prestavby si mnohí ľudia začínajú uvedomovať svoje silné stránky, oceňovať svoje vzťahy, zmenia sa im hodnoty či majú nové duchovné postrehy ⁷.

Táto prestavba vnímania sveta, druhých ľudí a seba môže byť cestou k posttraumatickému rozvoju. Posttraumatický rozvoj sa týka pozitívnych zmien, ktoré môžu ľudia prežívať v dôsledku boja s traumatickou udalosťou, ktoré však môžu koexistovať spolu s negatívnymi dôsledkami traumy ⁷. Značný počet výskumných štúdií ukázal, že miera prestavby jadrových presvedčení je kľúčovým prvkom v procese posttraumatického rozvoja. Tieto výskumy ukázali, že čím viac boli u ľudí, ktorí prežili traumu, prepracované a zmenené jadrové presvedčenia (napr. v psychoterapii), tým výraznejší posttraumatický rozvoj títo ľudia zaznamenali. Toto sa ukázalo napríklad u ľudí, ktorí zažili rôzne stresujúce udalosti ⁸, u ľudí, ktorí zažili stratu blízkej osoby ⁹ či u ľudí, ktorí boli svedkami zemetrasenia ¹⁰.

Spomínané štúdie teda potvrdzujú, že proces prepracovania a zmeny jadrových presvedčení je kľúčový k následnému posttraumatickému rozvoju. Čím viac človek pracuje na prestavbe svojho vnímania sveta, ostatných ľudí a seba, ktoré môže byť narušené traumatickou skúsenosťou, tým väčšia je pravdepodobnosť, že zažije pozitívne zmeny z traumatickej udalosti.

4. Trauma nám spôsobuje celoživotnú bolesť, dokým ju neuzdravíme.

Snaha uniknúť bolesti je to, čo vytvára viac bolesti

Gabor Maté

Trauma spôsobuje celoživotnú bolesť. Dr. Maté ¹ hovorí o celoživotnej bolesti ako o takej bolesti, ktorá trvá dokým sa s ňou človek nevyrovná, nespracuje ju, často za pomoci nejakej sprevádzajúcej osoby, psychológa alebo terapeuta.

Pokiaľ človek nespracuje svoju bolesť z traumy, môže od nej utekať najrôznejšími spôsobmi, napr. do závislostí, či už je to závislosť od alkoholu, drog, práce, sexu či vzťahov. Dr. Maté verí, že našou základnou otázkou by nemalo byť prečo je niekto závislý, ale prečo zažil toľko bolesti, ktorá viedla k závislosti. Práve uzdravenie z traumy tak môže byť kľúčom k prelomeniu závislosti (tejto téme sa budeme bližšie venovať neskôr).

Nielen psychická, ale aj fyzická bolesť je často spojená so zážitkami traumy. Ukazuje sa, že symptómy posttraumatickej stresovej poruchy sú priamo prepojené s fyzickou bolesťou ¹¹. Štúdie navyše ukazujú na spojitosť posttraumatickej stresovej poruchy a chronických bolestí, a to ako u pacientov, tak u zdravej populácie. Okrem fyzických zranení spôsobených traumou môže byť táto súvislosť vysvetlená aj vyššími symptómami úzkosti, depresie či zmeneným vnímaním bolesti v dôsledku traumy ¹².

5. Trauma ovplyvňuje vývoj mozgu.

Vedecké poznanie nám ukazuje, že traumatické skúsenosti vedú k štrukturálnym a funkčným zmenám v mozgu. Medzi mozgové oblasti, ktoré trauma najviac ovplyvňuje, patrí hippocapmus, amygdala a prefrontálny kortex.

1. Prvou oblasťou mozgu, ktorá je ovplyvnená traumatickými zážitkami je hippocampus. Hippocampus je časť mozgu, ktorá je zodpovedná za ukladanie a získavanie spomienok, ako aj rozlišovanie medzi minulými a súčasnými skúsenosťami. Hippocampus zohráva kľúčovú rolu v učení a pamätaní si.
   
   Výskumy ukazujú, že prežívanie pokračujúceho stresu v dôsledku traumatických zážitkov môže viesť k nižšiemu objemu šedej kôry v hippocampe u ľudí, ktorí zažili traumu v detstve, a to ako u klinickej, tak neklinickej (všeobecnej) populácie ^{13 14}.
   
   Tieto zmeny v hippocampe môžu viesť k ťažkostiam vyvolať si určité aspekty traumatickej skúsenosti. Na druhej strane, niektoré spomienky môžu byť zvýrazené ¹⁵, čo môže súvisieť s ťažkosťami odlíšiť minulosť od prítomnosti. Prostredie, ktoré pôvodný traumatický zážitok pripomína, tak môže u človeka vyvolávať pocity ohrozenia, strachu či paniky.
   
   V tejto súvislosti môžu mať ľudia s posttraumatickou stresovou poruchou ťažkosti prekonať svoje reakcie strachu na spomienky, myšlienky a situácie súvisiace s pôvodnou traumatickou udalosťou ¹⁶
2. Druhou oblasťou mozgu, ktorú trauma ovplyvňuje, je amygdala. Amygdala sa podieľa na pamätaní si udalostí spojených so zážitkami s emocionálnym zafarbením. Zohráva kľúčovú rolu v reakcii na strach, spracovaní ohrozujúcich stimulov.
   
   Traumatické skúsenosti môžu viesť k zvýšenej reaktivite amygdaly. To znamená, že systém vnímania hrozieb je u človeka zvýšene aktivovaný. Zvýšene aktívna amygdala v dôsledku traumatického stresu tak môže viesť k tomu, že je pre človeka náročné rozlíšiť medzi minulým a súčasným ohrozením. To znamená, že pri pripomenutí traumy mozog človeka reaguje tak, akoby trauma nastávaná v danom, aktuálnom okamžiku, po prvýkrát.
   
   Človek je akoby stále v strehu, že sa môže stať niečo zlé, nepredvídateľné, ohrozujúce. Ľudia, ktorí trpia posttraumatickou stresovou poruchou, vidia ohrozenie aj tam, kde ho ostatní ľudia nevidia, prípadne ktorí dané situácie vnímajú ako zvládnuteľné ^{17 18}. Nedávny výskum publikovaný v časopise Psychological Medicine ¹⁹ ukázal, že ľudia, ktorí zažili traumu v detstve, mali menší objem amygdaly. Z hľadiska rôznych typov prežitej traumy, práve sexuálne a fyzické násilie malo najväčší efekt na zmeny v amygdale. Zároveň sa ukázalo, že práve spomínané zmeny v častiach amygdaly sprostredkujú vzťah medzi traumatickými zážitkami v detstve a klinickými symptómami u mladých dospelých. Autori štúdie teda vyjadrujú predpoklad, že zážitky sexuálneho a fyzického násilia v detstve môžu viesť k zmenám v amygdale, čo môže následne ovplyvňovať rozvoj psychických porúch.
   
   Treťou oblasťou, ktorá môže byť ovplyvnená v dôsledku traumatických skúseností, je prefrontálny kortex. Prefrontálny kortex je zodpovedný za riešenie komplexných problémov, kognitívnu kontrolu a flexibilitu, ako aj kontrolu impulzov.
   
   Štúdie ukazujú, že traumatické zážitky môžu viesť k zníženému objemu šedej mozgovej kôry v prefrontálnom kortexe ^{20 21}. Zmeny v prefrontálnom kortexe tak môžu súvisieť s ťažkosťami s koncentráciou, riešením problémov, logickým myslením či kontrolou impulzov ²².
   
   Bližšie sa tejto téme venujeme tu https://vedator.space/ako-ovplyvnuje-psychicka-trauma-nas-mozog/

6. Trauma vedie k nazeraniu na seba, ktoré je založené na pocitoch hanby.

Ľudia, ktorí zažili v detstve týranie, často prežívajú významné pocity hanby za to, čo urobili kvôli prežitiu a udržaniu vzťahu s osobou, ktorá ich zneužívala. O to výraznejšie je prežívanie hanby, pokiaľ dieťa zneužíval niekto, na kom bolo závislé, ako to často býva.

Bessel van der Kolk

Trauma častokrát spôsobuje hlboko zakorenené pocity hanby. Dr. Gabor Maté ¹ hovorí, že človek, ktorý zažil traumu, sa často v dôsledku svojej skúsenosti začne hanbiť za to, kým je. Nezačne sa hanbiť iba za to, čo robí, ale za to, aký je ako človek. Trauma teda ovplyvňuje hodnotenie celej svojej osobnosti.

Takéto uvažovanie a nazeranie na seba má často základ v detstve, v prípadoch, keď rodič vychováva dieťa s tým, že je chybné, neposlušné, či hlúpe. Dieťa môže takéto pocity zvnútorniť a hanbiť sa za to, kým vo svojej podstate je. O to výraznejšie je takéto prežívanie, pokiaľ človek zažije významnú traumu od blízkej osoby (napr. opustenie, fyzické týranie, sexuálne zneužívanie), kedy prežije zradu od človeka, od ktorého je závislý a na ktorého je citovo naviazaný.

Výskumy dokazujú súvislosť medzi symptómami posttraumatického stresu a pocitmi hanby. Čím výraznejšie sú symptómy posttraumatického stresu, tým výraznejšie sú aj pocity hanby u človeka, ktorý traumu zažil ²³. U žien, ktoré zažili sexuálnu traumu, sa ukázalo prepojenie traumatických zážitkov s vyššou tendenciou k hanbe, avšak nie s vyššou tendenciou k vine ²⁴. To znamená, že výraznejšia traumatizácia nesúvisí s hodnotením svojho správania ako zlého, po tom, ako sa človek nejakým spôsobom previní, ale naopak - traumatizovaný človek má väčšiu tendenciu hodnotiť celú svoju osobnosť ako zlú, nesprávnu či hlúpu, a to naprieč rôznymi situáciami.

Výskum tiež ukázal, že pocity hanby v dôsledku traumatickej udalosti môžu viesť k využívaniu nezdravých zvládacích stratégií, ako je vyhýbanie sa problému alebo sebadeštruktívne správanie, ktoré môže interferovať (brániť) schopnosti spracovať emócie vyplývajúce z traumatickej udalosti ²⁵.

van der Kolk ² hovorí v tejto súvislosti o tom, že jednou z najťažších vecí pre traumatizované osoby je konfrontácia s hanbou zo svoje správanie behom traumatickej epizódy, a to ako v prípade objektívne odôvodnenej hanby (pokiaľ sa človek dopustil zlých až brutálnych činov), ale aj v prípade objektívne neodôvodnenej hanby (napr. v prípade dieťaťa, ktoré sa snaží udobriť si osobu, ktorá ho týra). Množstvo traumatizovaných ľudí hlboko vo vnútri prežíva hanbu za to, čo za danej traumatickej udalosti urobili alebo neurobili. Opovrhujú sami sebou za to, že boli vydesení, závislí, podráždení alebo rozzúrení.

V praxi sa tento jav častokrát vyskytuje u obetí týrania v detstve. Ľudia, ktorí zažili v detstve týranie, často prežívajú významné pocity hanby za to, čo urobili kvôli prežitiu a udržaniu vzťahu s osobou, ktorá ich zneužívala. O to výraznejšie je prežívanie hanby, pokiaľ dieťa zneužíval niekto, na kom bolo závislé, ako to často býva ².

7. Trauma vedie k tomu, že je pre človeka náročné byť v prítomnom okamihu, pretože bolesť z minulosti je všadeprítomná. Človek je zaseknutý v minulosti.

Trauma spôsobuje, že ľudia zostávajú uviaznutí v interpretácii prítomnosti vo svetle nemennej minulosti. Scéna, ktorú človek znova v mysli vytvára, môže alebo nemusí byť presne to, čo sa stalo, ale predstavuje štruktúru jeho vnútorného sveta: vnútornú mapu a skryté pravidlá, podľa ktorých žil.

Bessel van der Kolk

Často sa stáva, že človek, ktorý zažil traumu a nemal možnosť ju spracovať, ostane akoby zaseknutý v čase, kedy trauma nastala. Hovorí, že sa “bude takto cítiť už navždy” alebo “nikdy to neprekoná”. Človek sa môže cítiť navždy zničený, zlomený či zdevastovaný.

Výskumy v tejto súvislosti ukazujú, že pretrvávajúce zameranie svojej pozornosti na udalosti, ktoré sa stali v minulosti súvisí so zvýšeným distresom u obetí traumy. ²⁶

V prípade symptómov posttraumatickej stresovej poruchy, trauma ovplyvňuje nasledujúce skúsenosti človeka, či už sú pozitívne alebo negatívne, sú akoby zahalené v rúšku traumatickej skúsenosti. Pokiaľ trauma nie je spracovaná a integrovaná (resp. zapracovaná) do životného príbehu človeka, môže sa neustále pripomínať prostredníctvom vtieravých myšlienok, nočných môr či flashbackov, teda znovuprežívaním pôvodnej traumy. Nevyriešené traumatické skúsenosti tak majú silu ovplyvňovať prítomnosť, aj budúcnosť človeka.

Náš mozog je však plastický, stále sa mení a psychoterapia predstavuje nádej pre zapracovanie traumatickej skúsenosti do životného príbehu človeka tak, aby sa nám lepšie a ľahšie žilo.

V problematike traumy sa ako efektívna ukazuje napr. výskumne overená EMDR terapia. Ak cítite, že by ste takúto odbornú pomoc potrebovali, odborníkov vyškolených v tejto metóde môžete nájsť tu: http://www.emdr.sk/terapeuti-terapeuti.php