Sebaúcta alebo inak nazývaná aj sebahodnotenie je termín, ktorý popisuje to, ako sa človek subjektívne celkovo vníma. Ide o akýsi globálny hodnotiaci postoj k sebe samému, ktorý vyjadruje predstavu o sebe z hľadiska vlastnej kompetencie a ceny. ^{1 2} Inými slovami môže byť definovaná aj tak ako veľmi si človek seba váži či ako sa sám sebe páči odhliadnuc od ostatných okolností.

Koncept sebaúcty zohráva dôležitú úlohu aj v známej hierarchii potrieb Abrahama Maslowa ³, ktorý zobrazuje sebaúctu ako jednu z hlavných potrieb v živote človeka. Maslow poukázal na to, že ľudia potrebujú jednak ocenenie zo strany druhých, ako i akýsi vnútorný seba-rešpekt k tomu, aby sa budovala ich sebaúcta. Ak sa chce človek dostať do bodu seba-aktualizácie (ktorú vníma autor ako vrchol svojej pyramídy) musia byť obe spomenuté potreby naplnené.

Vo všeobecnosti však možno povedať, že ľudia s vyššou sebaúctou sa cítia pozitívne ohľadom seba či sveta, sú sebavedomejší a vedia komunikovať asertívne (vedieť povedať nie). Zároveň sú viac odolní a ťažkosti zvládajú lepšie. Naopak, ľudia s nižšou sebaúctou sú na seba oveľa kritickejší, pociťujú viac strachu, obáv či pochybností. Ťažšie zvládajú výzvy, čo môže spôsobovať následne aj to, že sa im vyhýbajú, a tým pádom sa prehlbuje aj ich nízka sebaúcta, a tak sa môžu cítiť ešte horšie. Okrem toho výskumy hovoria o tom, že nízka sebaúcta sa spája so symptómami úzkosti či depresie. ⁴

Každý človek má však úroveň sebaúcty rôznu, a to aj preto, lebo ju ovplyvňujú aj rôzne faktory, ako napríklad:

• vek
• genetika
• socioekonomický status
• postihnutie či ochorenie
• myšlienkové vzorce, osobnostné vlastnosti

Vek - sebaúcta býva najnižšia zväčša počas detstva, potom sa postupne zvyšuje počas adolescencie, ako aj dospelosti. Počas dospelosti sa typicky stabilizuje na trvalú úroveň (podobne ako osobnostné vlastnosti). ⁵

Socioekonomický status – nižšia sebaúcta sa spája s nižším socioekonomickým statusom, absenciou životného partnera či nezamestnanosťou ⁶

Ochorenie či postihnutie – výskumy súhrnne poukazujú na to, že ľudia s rôznym fyzickým či psychickým ochorením (napr. telesné hendikepy, kožné ochorenia, poruchy príjmu potravy) majú nižšiu sebaúctu ^{7 8 9}

Myšlienkové vzorce či osobnostné vlastnosti – negatívne myšlienkové vzorce o sebe, ktoré môžu vznikať aj v detstve zo strany rodičov, učiteľov či blízkych, alebo aj zo strany sociálnych médií (napr. “Nikto ma nemá rád”, “Som slaboch”) sa spájajú logicky aj s nižšou sebaúctou. Na druhej strane vyššiu sebaúctu preukazujú ľudia s osobnostnými charakteristikami z tzv. Big Five (Veľkej päťky), akými sú – extraverzia, emocionálna stabilita či svedomitosť. ^{10 11}

Ako je na tom však sebaúcta v kontexte odpustenia?

Výskumy poukazujú, že sebaúcta je v pozitívnom vzťahu nielen s odpustením druhým, ale aj odpustením sebe. ^{12 13} To znamená, že ľudia s vyššou sebaúctou majú vyššiu tendenciu odpustiť nielen sebe, ale aj druhým za priestupky, ktoré vykonali. Vzhľadom na to, že ľudia s vyššou sebaúctou majú aj vyššie seba–hodnotenie, dokážu vyhodnotiť konanie seba či iných v pozitívnejšom smere a sú teda ochotnejší odpustiť. V spomínanej štúdii ¹² sa okrem toho preukázalo, že odpustenie sebe, ako aj odpustenie druhým, sprostredkováva vzťah medzi sebaúctou a subjektívnou osobnou pohodou študentov. To znamená, že ľudia s vyššou sebaúctou dokážu reagovať adaptívnejšie (odpustiť sebe či iným), ak čelia nejakému priestupku, a tak zvýšiť aj svoju osobnú pohodu.

Ako možno sebaúctu zvýšiť?

• Pomôcť môže zvyšovanie sebasúcitu (v predchádzajúcich príspevkoch môžete nájsť niektoré cvičenia)
• Identifikovanie svojich pozitív a nácvik “pozitívneho hovorenia k sebe” ¹⁴
• Zmena negatívnych myšlienkových vzorcov – pokiaľ sa prichytíte pri tom, ako o sebe zmýšľate negatívne, posnažte sa ich zmeniť na viac realistické či pozitívne
• Asertívnejší prístup – naučiť sa hovoriť nie
• Budovanie pozitívnych vzťahov, vyhýbanie sa tým negatívnym